Taťo, aj Ty si bol niekedy malý ako ja?

Teraz nás zase trápi zväčšujúci sa hemangióm na líčku. Viem, nie je to autizmus, to znamená celoživotný problém ako u nášho Majka. Ale aj tak mi jej je trošku ľúto. Ten hemangióm sledujeme už od narodenia, zväčšovať sa však začal asi keď mala rok a pol. Nie je to zatiaľ nič dramatické, ale bežným okom už aj iní ľudia vidia, že to jedno líčko má väčšie. Nepomohla doteraz ani alternatívna liečba. Ani čas. Priebežne sme zatiaľ asi raz za 6 mesiacov chodili do nemocnice na konzultácie. Nuž a minulý týždeň pán doktor, ktorý Borke operoval krk, rozhodol, že je čas na líčko. Koncom októbra, opäť v celkovej anestéze...Viem, chvalabohu by to nemalo byť nič vážne, nič s celoživotnými následkami. Ale viem si predstaviť aj to, že tieto problémy mohli dcérku minúť. Chúďa moje, už v takomto veku si užije svoje. Včera večer, keď som ležal pri nej pri uspávaní, ma presvedčila, že si už aj sama maličký problémik s líčkom uvedomuje...„Taťo, aj Ty si bol niekedy malý ako ja?“ pýta sa ma prekvapujúco po domodlení sa modlitbičky Anjeličku, môj strážničku.„Áno, Barborka, bol som aj ja maličký. Aj mamička bola. Aj Majko bol. Prečo sa pýtaš?“„Aj Ty si mal ako maličký napuchnuté líčko?“Nevedel som, čo jej na to povedať. Iba som ju pobozkal a pevnejšie na chvíľku pritisol. Mal som pocit, že čakala práve takúto odpoveď. O chvíľku už spokojne odfukovala. A ja som jej potichučky šepotal do uška...„Nebol sa, Barborka, spoločne to zvládneme a líčko vyliečime.“