Ten plač počas omše som nevedel zastaviť

„Ak chcete, choďte s ním do kaplnky, je tam počuť priebeh omše, tam bude možno pokojnejší,“ pristupuje ku mne zrazu staršia žena, tipujem ju na kostolníčku.„Ospravedlňte nás, syn je autista,“ nejako automaticky zo mňa vychádza ospravedlňujúca veta.„Vedela som to hneď,“ upokojuje ma pani nielen slovami, ale aj chápavým pohľadom. Vidiac v pohode tíško sediacu trojročnú dcérku, pravdepodobne jej hneď došlo, že Majko má problém.Dcérka zostáva so segrinou rodinou v kostole, my ideme do kaplnky. Lenže nepomáha. Majo hučí, že on ani tam nebude, že on chce ísť preč. Nepomáha dobré slovo, ani zlé. Dostávame sa do stavu, kedy je Majo v menšom tranze, kedy sa dostal za hranicu a už nepomáha nič. Je vo svojom svete, do ktorého nevieme preniknúť. Keďže kaplnka je hneď za oltárom, a dvere sú pootvorené, je to ešte horšie ako na začiatku. Odchádzam s ním preto von. Dohováram mu. Sľubujem odmenu za to, keď bude poslúchať. Že pôjdeme na túru. Objímam ho a ubezpečujem, že ho s maminou aj Borkou ľúbime. Pomáha len trochu. O chvíľku vychádza von manželka, a ja idem dovnútra. Asi o päť minút prichádza moja polovička s Majkom späť do kostola. Až do konca omše je Majo viac – menej ticho, aj keď občasným výkrikom a predbiehaniu pána farára v jeho slovách (najmä „iďte v mene božom“ bolo z Majových úst počuť tak, že sa polovica kostola smiať začala) sa nevyhneme...Ja som po celý zvyšok omše sedel za manželkou a synom. Chvalabohu. Po tom náročnom začiatku to na mňa celé doľahlo, a až do konca omše som zápasil so slzami v očiach. Uvedomil som si, že napriek enormnej energii, ktorú každý boží deň synovi dávame. Napriek obrovskej láske, ktorou ho každučký deň zahrňujeme. Napriek neustálemu povzbudzovaniu a chváleniu za všetko, čo urobí. Napriek našej neustálej snahe ponúkať mu každý deň nové impulzy a ťahať ho z toho jeho autistického, vnútorného do toho nášho reálneho sveta. Napriek neutíchajúcemu (aj keď viem že možno naivnému) optimizmu, že autizmus raz definitívne porazíme. Napriek brutálnemu pokroku, ktorý sme spolu za 6 rokov, čo s autizmom bojujeme, urobili. Napriek všetkému, autizmus stále víťazí. V tom kostole ma to možno rozcitlivelo aj preto, lebo Majko mal v ten deň deväť rôčkov. A ja som si uvedomil, ako ten čas letí. Uvedomil som si aj to, že vlastne neviem, či máme to najhoršie už za sebou, alebo nás to ešte len čaká. Majko síce rozpráva. Chce strašne nadväzovať sociálny kontakt s každým, napriek svojim limitom, ktoré podľa mňa musí cítiť. Drží po vyzvaní očný kontakt. Neubližuje druhým. Vie prejavovať city. Na druhej strane autistickým výbuchom sa stále nevie vyhnúť. Nevie korigovať hlasitosť svojho rozprávania. Jeho komunikácia je viac – menej strojená, zvykne v nej mimo kontext hovoreného používať barličky z rozprávok, filmov, či z odpočutého.Ak mám byť úprimný, bojíme sa trošku Majkovej puberty. Aj po diskusiách s inými rodičmi, majúcimi staršie deti bojujúce s autizmom, máme rešpekt pred tým, čo s Majkovým správaním urobia hormóny. Ako a či vôbec si bude vedieť vysvetliť všetky tie zmeny, ku ktorým bude dochádzať v jeho tele. Práve preto už teraz myslíme na to, aby sme mu našli nejakú športovú či umeleckú aktivitu, ktorá by ho zamestnávala, v ktorej by si budoval zdravé sebavedomie, v ktorej by si aspoň trošičku uvedomoval samého seba. Pri tom všetkom si samozrejme môže byť istý, že ho budeme, nech sa deje čokoľvek, stále rovnako ľúbiť a stáť pri ňom. Spolu s dcérkou, ktorá mu je už teraz veľkou oporou. Nikdy nezostane sám.Za tie slzy v kostole sa nehanbím. Nie som taký silný chlap, aby som nikdy neplakal. Slzy uvoľňujú. A pomohli aj mne. Na druhej strane, Majko to popoludní kompenzoval a ja, spolu s manželkou, sme síce opäť slzili, ale tentokrát od smiechu. To vtedy, keď si vystupujúc na Chatu pri Popradskom plese (v nohách mal ťažkú túru deň predtým) hundral popod nos: „Ty kokso, mne sa zlomia nohy!“ Alebo vtedy, keď stál na terase Chaty pri Popradskom plese a smerom k tam sediacim turistom, ktorí väčšinou určite nemali o autizme šajnu, hlásal ako páter „v mene otca, i syna, i ducha svätého, ámen“. Niektorí sa normálne prežehnali. Alebo vtedy, keď sme sa cestou domov stretli v jednom motoreste s kamarátovou rodinou (kamarát o autizme vie) a Majko začal komunikovať na jeho dcérku vetami z rozprávky O dvanástich mesiačikoch:„A ty, dievka moja, ty si sa tu kde vzala? Odkiaľ si prišla? A čo tu hľadáš?“Náš humorista sa jednoducho nezaprie...