Tohto roku budeme mať desať

Aby bolo jasné, v roku 2008 sme urobili s Majkom veľký krok dopredu. Čítame. Tancujeme. Korčuľujeme. Počítame. Už aj komunikácia s ním vyzerá inak ako pred rokmi. Keď má náladu, spýta sa aj dve – tri otázky relatívne k veci. Keď má náladu, robí si srandu zo svojej sestričky. Keď má náladu, vydrží sa s nami učiť aj polhodinu či hodinu.Takže, v zrkadle celého pokroku, ktorý Marek urobil počas minulého roka, je podobný príbeh ako ten z perexu iba výnimkou. Stále však existujú aj Majkove občasné excesy, keď sa echolalicky pýta to isté, dokola miliónkrát. Keď nás tlačí rozplánovať jeho dni dopredu aj na týždeň, pričom si všetko zapamätá, takže ak sľub neplníme, je zle a oheň na streche. Keď sa občas aj zaženie. Keď si kladie autíčka do radu, siahajúcemu z jedného konca detskej izby na druhý. Keď si s ním do defenzívy tlačený autizmus predsa len robí čo chce.Pri týchto jeho excesoch si vždy pomyslím, čo by som dal za to byť v takýchto chvíľach súčasťou jeho mozgu a vidieť, čo sa v tej jeho hlavičke premieľa. Čo si myslí. O čom rozmýšľa. Ako sa pozerá a ako hodnotí tento náš „normálny“ svet. Vie vôbec o svojom handikepe? Ako sa naňho pozerá? Ako sa pozerá na rovesníkov? Nie je smutný, že za nimi v niektorých činnostiach zaostáva? Že im možno nerozumie? Napriek autistickej prekážke, verí si, že je šikovný a že toho aj tak veľa dokáže?Rastieme. Tohto roku bude mať Majko už desať (keď som začal s blogom, mal 5 rokov). Vždy keď sa modlím/e, prosíme aj o to, aby mal stále v budúcnosti taký šťastný, spokojný život, aký sa mu snažíme s manželkou, dcérkou Barborkou a blízkymi vytvárať doteraz. A aby naplnil svoje poslanie, ktoré dostal zhora. Verím, že ten autistický kríž mu nebol daný len tak. Majko prišiel na svet, aby náš svet a nás robil lepšími...