Tretíkrát otcom. Po štyridsiatke...

Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Keď v roku 1989 moji rodičia, obaja vtedy takmer štyridsiatnici, vážne rozmýšľali ešte o jednom prírastku do svojej rodinky. Po synovi, mojej maličkosti, v tom čase nachádzajúcom sa pomaly už na prahu maturity a tým aj dospelosti, a o rok mladšej dcére, by tak mali s väčším časovým odstupom tretie dieťa. Pýtali sa aj nás dvoch, mňa a sestru, na názor. Ja som bol za všetkými desiatimi. Sestra proti tiež nebola. Nuž ale ani naše hlasy za nestačili - rozhodnutie pochopiteľne na nás rodičia nenechali, a tak ďalšieho súrodenca nemám.Na druhej strane, obdobná situácia sa odohrávala v rodine mojej maminy koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, kedy moji potenciálni budúci starí rodičia tiež rozmýšľali, či mať v ťažkých povojnových časoch po dvoch dcérach ďalšie, tretie dieťa. Dedko, ročník narodenia 1907 a babka, ročník 1914, sa nakoniec pre ešte jedno bábätko rozhodli. A tak sa v 1950 roku (na tie roky teda boli naozaj už pomerne „starými“ rodičmi – dedko mal cez 43 a babka 36 rokov) narodila moja mamina. U starých rodičov z ocinovej strany to bolo podobné. Môj otec však bol prvé, vymodlené dieťa, keďže jeho dve sestričky zomreli na zápaly pľúc v rokoch 1946 a 1947, každá len pár mesiacov po narodení. Keď môj otec prišiel na svet, mala moja stará mama 30 rokov a starý otec 36 rokov. Takže boli tiež relatívne starí oproti zvyklostiam v spoločnosti po II. svetovej vojne (len na okraj - som samozrejme rád, že do toho oba spomenuté páry, moji starí rodičia z oboch strán, ešte išli, lebo bez tohto ich rozhodnutia by neboli moji rodičia, čo znamená, že by som tu nebol ani ja...)Nuž a my s polovičkou ideme, aj v tomto, v šľapajách našich starých rodičov. Ak pôjde všetko tak ako by malo, takto presne o mesiac by mala uzrieť svetlo sveta Martinka (respektíve Jožko, ak motyka vystrelí:), naše tretie dieťa. Chcené dieťa. A nevadí, že máme s polovičkou už cez štyridsať:)...Univerzálna všeobecne platná odpoveď na otázku, v akom veku je najlepšie stať sa rodičom, asi neexistuje. Ak sa človeku dostane ten dar, že môže mať s partnerom deti, tie sú potom požehnaním v každom veku. V pokročilejšom (40-ku už za takýto vek pokladám:) to samozrejme človek prežíva trochu inak, ako keď má dvadsať či tridsať. A ak už deti má, prežíva to o to viac inak. Pretože už dobre pozná, aké to je byť rodičom. Čo to obnáša. Pozná radosti, sprevádzajúce vyrastanie a výchovu dieťaťa. Rovnako aj strach, slzy či stálu vieru v zlepšenie (čo iné vtedy zostáva?) pri chorobách, ak aj tie jeho dieťa sprevádzajú či postihnú. Praje si preto najmä zdravie pre človiečika, ktorý sa má narodiť. A zdravie pre seba a partnerku, aby im obom bolo dopriate, umožnené dieťa vychovať.Praje si, aby sudičky boli aspoň trochu pri tejto jeho túžbe štedré. Aspoň trochu...