Vianočný obed na pumpe ako bonus od Ježiška

Z domu smerom k svokrovcom sme na druhý sviatok vianočný odchádzali po svätej omši, asi o pol dvanástej. Aj s rezervou sme plánovali dojazd na pol druhú, o čom sme s predstihom (aby mohla neskorý obed chystať) aj svokru informovali. Naše plány však zmenil Pánbožko a my sme k Žiline dorazili až o piatej. Dôvod? Zradil nás náš štvorkolesový tátoš.Cesta „hore“ spočiatku ubiehala v pohode a všetci štyria pasažieri v aute sme si ju poriadne užívali. Trénovali sme pieseň „Búvaj dieťa krásne“, ktorou sme sa chceli spolu s vianočným vinšom prezentovať babke a dedkovi. Počúvali sme na Majkovu radosť „jemňáky“. Komentovali sme Ježiška a jeho darčeky. Jednoducho vianočná pohoda ako sa patrí. Až do chvíle, ako nám neplánovane zablikala kontrolka na aute indikujúca problém s motorom. Tak, ako mi bolo prikázané na displeji, som preto auto v odstavnom pruhu aj odstavil. A už som ho nenaštartoval. Náš neplánovaný vianočný bivak sa udial pár kilometrov za Piešťanmi, asi pol kilometra za odbočkou na Hornú Stredu (ešte chvalabohu, že sme nezdochli na diaľnici medzi Trnavou a Bratislavou).Zo začiatku sme okrem prvotného šoku museli riešiť najmä Majka, ktorý dostal autistický „hysák“ a nevedel najskôr pochopiť, že chybu nespravil ani on, ani ja, že tu nebudeme stáť naveky a že najlepšie nám pomôže, keď bude tíško pozerať a počká, kým situáciu nedoriešime...Asi po štvrťhodinke sme Majka ukľudnili, potom, ako sme mu vysvetlili, že toto je plánovaná dobrodružná cesta, akože bonus od Ježiška a že sa spolu s Barborkou povezie na vozidle odťahovej služby. Tá už v tom čase bola na ceste, využili sme našu jedinú záchranu ponúkajúcu sa vo vianočnom čase, asistenčnú službu a možnosť odtiahnuť auto aspoň na strážené parkovisko.„Oďťahovka“ nás odviezla na asi dva kilometre vzdialenú pumpu, kde sme počkali na manželkinu segru, ktorá nás hodila do miesta určenia. Kým prišla, dali sme si, uzimení a najmä hladní, na čerpacej stanici vianočný obed – šošovicovú a gulášovú polievku. Nebola to síce kapustnica, ale chutila. Pravdu mal švagor vo svojej sms, ktorú nám poslal ešte na „pumpu“ (v texte bral do úvahy aj operácie, ktorým sme museli v tomto roku čeliť – pričom len deň pred Vianocami nám lekári po kontrole Barborkinho líčka povedali, že nezhubný tumor rastie a že sa asi nevyhneme v budúcom roku ďalšej operácii): „Keď sa vám začne raz dariť tak, ako sa vám teraz nedarí, to len budú všetci kukať. A možno sa vám aj teraz darí, len o tom neviete. Držte sa.“Večer sme sa na celom príbehu tak už len pekne smiali. My rodičia a aj decká. Bonus od Ježiška sa páčil. Možno keby nás „ten hore“ za Piešťanmi nezastavil, mohlo sa neskôr stať niečo horšie. Naše Vianoce boli krásne a vydarili sa, aj s popísaným príbehom. Ten vianočný obed na pumpe sme si jednoducho museli prežiť...