Vrchol nedeľnej omše pre naše deti. Špeciálne pre Maja

Majo síce zvykne občas vyjednávať otázkami typu: „A načo zase pôjdem do kostola?“ Ale už aj Barborka mu dokáže vysvetliť, že: „Majkond, ideme sa poďakovať Ježiškovi.“ Tak potom okamžite zmení názor aj syn a väčšinou povie: „Všetky deti, idete do kostola, potom sa budete opäť hrať!“Dlhé roky sme to s účasťou na nedeľných omšiach mali trošku komplikované, z dôvodu synovho autizmu. Na začiatku Majko vôbec nemohol zniesť zvuk organu, zdalo sa mi, že mu ten zvuk „trhá uši“. Strašný rev zvykol pustiť. Neskôr zase neustále vyrušoval rôznymi poznámkami, predbiehal farára v jeho replikách a modlitbách (čo v menšom veku spôsobovalo aj časté úsmevy na tvárach iných ľudí), váľal sa po zemi, pod lavicou, kde si akoby vytváral svoj vlastný svet. Keby sme sa ho nasilu snažili zdvihnúť, neuspeli by sme. Reagoval by, práve kvôli autizmu, agresívne aj na nás. A tak sme si hovorili, že aj pán Boh hovorieval „nechajte maličkých prísť ku mne“. Že najmä nech je tíško. A že časom sa to možno zlepší.Vytrpeli sme si počas toho zlepšovania sa svoje od niektorých ľudí, ktorí nemali šajn o autizme (každému to vysvetľovať nebudeme), a chovanie Majka zvykli rýchlo odsúdiť ako nevychované. Čím odsúdili nielen jeho, ale aj mňa s polovičkou. Nepočúvali sa tie slová ľahko. Ale vždy nás utešilo, že oveľa viac je ľudí, ktorí, aj ak o autizme nevedeli, sa nejak dovtípili, že „tam“ je nejaký problém. Rovnako zvykli potešiť slová kňazov, aby ľudia rešpektovali menšie deti, ktoré si, za pomoci rodičov, hľadajú cestu k Bohu.Po asi ročnej aklimatizácii Majka (aj spolu s Barborkou) v Šamoríne v sakristii chodíme asi pol roka už do hlavnej časti kostola, medzi ostatných ľudí. A (určite aj vďaka Borke, pri ktorej vidíme, že normálne zdravé dieťa nemá ani vo veku troch rokov problém) Majko je fantastický. Občas síce ešte povie „len tak“ poznámku, čo sme mali na raňajky alebo kedy pôjdeme domov. Aj keď už sám dobre vie, že domov chodíme po požehnaní. Ale ak sa s Barborou neprovokujú (čo v zárodku zvykneme tlmiť), potom poslúcha. Je ticho. Počúva priebeh omše. Dáva si znak pokoja. A teší sa na vrchol omše z jeho pohľadu.Tým vrcholom je preňho (aj pre Borku) krížik od p. farára počas prijímania. Vždy po tom, ako si s nami (aj s ostatnými ľuďmi okolo nás) dá znak pokoja, vie, že sa blíži "krížik". Vždy poslušne, bez slov, vystojí rad medzi čakajúcimi ľuďmi. Odmenou mu je krížik a kňazove slová: „Nech ťa žehná pán Ježiš“. Majko akoby tušil, že to žehnanie zhora potrebuje o trošku viac, ako normálne deti. A ak k pomoci zhora pridáva aj svoju snahu, výsledok sa musí dostaviť...