Z denníka už takmer trinásťmesačnej Barborky

Už by som chcela chodiť. Za posledné tri mesiace som sa síce výrazne zlepšila v plazení, a začala som aj liezť po štyroch. Ale láka ma to už hore, veľmi. Vidieť svet z vyššej perspektívy. Môcť sa dostať tam, kam chcem, bez väčšej námahy. Viete, koľko námahy to dá celý deň sa „kolenačkovať“? Strašne ma kolená bolia. Chodiť sama však ešte neviem. Potrebujem dve pomocné ruky, najlepšie ocinove alebo mamkine. A povzbudenie po každom nádejnom pokuse. Tie moje nožičky sú totiž stále trošku čaptavé, systematicky prepletať sa im ešte veľmi nechce. Ale to pôjde, už čoskoro. Prvý samostatný, malý krok pre ľudstvo, ale veľký pre mňa. Už sa nemôžem dočkať.Už by som chcela rozprávať. Vedieť si povedať, že chcem papať, prípadne že už nechcem papať. Alebo že som smädná. Alebo že som naložila do plienky. Alebo že chcem spinkať. Prípadne že nechcem byť rušená od mojej milovanej televíznej reklamy...Vedieť povedať viac ako takmer nezrozumiteľné mama, tata a daj. Momentále viac zatiaľ povedať neviem – aj keď moji drahí rodičia sú už nedočkaví a za každým mojím vzlykom či povzdychom už počujú nejaké to slovíčko. No, presne ako v „Pozri kto to hovorí“. Len ja rozumiem bábätkovskej reči, nie dospeláci. Dospeláci musia vyčkať, kým dám najavo, že ovládam aj ich reč. Ten čas už tiež klope na dvere.Už by som chcela, aby ma naši pri jedálnom stole brali vážnejšie. Aby mi už častejšie sami spestrovali jedálny lístok. Je síce pravda, že stále môžem mamkine mliečko, rôzne kašičky, presnídavky, či pomixované polievky. Ale okrem toho sa mi už slinky zbiehajú aj na iné dobroty, ktoré vidím na tanieroch maminy, ocina a aj Maja. Keď oni, prečo nie aj ja? Chutí mi mäsko, aj zemiačky. Nepohrdnem palacinkou. Ani jahôdkami. Mám rada krupičnú. A čo sa pitia týka veľmi rada pijem z normálneho dospeláckeho pohára. Tatino mi ho síce musí podržať, ale to nevadí. Z pohára to má úplne iný šmrnc, ako z detskej fľaše. Len keby to všetko už častejšie brali do úvahy aj tí moji rodičia! Nie aby som ich musela vždy pomrnčaním upozorniť, že chcem aj ich jedlo či nápoj ochutnať.Už by som chcela byť trošku silnejšia, aby som sa vedela ubrániť bračekovi. Milujem ho, a aj on mňa. O tom niet pochýb. Ale v poslednom čase má takú čudnú zábavku – navážať sa do mňa a tak mi vyznávať súrodeneckú lásku. Raz mi takto pchá nos do oka, idúc mi ho takmer vypichnúť (aspoň taký mám pocit). Inokedy robí zakrytý perinou „buba“, a keď ma tou perinou prikryje, idem sa zadusiť. On však má z toho veľkú radosť – dovtedy, pokým nedostane za neposluch od maminy po zadku. A to ma vždy mrzí, braček je braček. Preto by som chcela byť silnejšia, aby sme si naše súrodenecké bitky vyriešili „doma v kuchyni“...A takisto by som už chcela, aby som mala dva -tri roky a aby rodičia už boli na istom, že ja autizmus nemám. Chápem ich, pri Majkovi si svoje odžili. Teraz často pozorujú každé moje gesto, každý môj prejav – a podľa toho, ako sa správal brácho Majo, vyhodnocujú, či to podľa nich je alebo nie je subjektívne. V tomto smere by som ten čas asi najviac posunula, aby sa nebáli. Zatiaľ im dávam aspoň náznakmi najavo, že u mňa by ten autizmus nemal byť. Držím v pohode očný kontakt, ukazujem rúčkou, hrám sa s hračkami, vyhľadávam objatia...Je toho veľa, čo by som chcela. Viem však, že všetko chce svoj čas a ja musím byť trpezlivá. Všetko bude. A ja sa veľmi teším. Už po prvom roku môžem ako ostrieľaná harcovníčka poznamenať, že život je naozaj nádherný...