Za čo vďačíme autizmu

Autizmus nás naučil bojovať. Respektíve túto schopnosť vo mne a mojej manželke prebudil. Možno sme tieto skryté dispozície nevzdávať sa mali, spolu s partnerkou, zakódované už v našich génoch. Ale objavili sme ich naplno až po (nechcenom) príchode autizmu do rodiny. Pri autizme sme sa naučili, nielen z motivačnej literatúry, ale priamo zo života, že človek sa ani pri osudových otrasoch nesmie zložiť a čakať na Boží zázrak. Ten sám od seba nepríde. Treba si trošku na začiatok poplakať, to iste pomôže. Ale neustále vyplakávanie nepomôže. Po otrasení sa je nutné, pre dobro všetkých, vstať a začať bojovať. Aj keď je výsledok neistý. Boh pomôže najmä tým, ktorí si pomôžu sami.Autizmus nás naučil nesúdiť druhých. Niežeby sme to predtým robili nejako plánovane. Ale človek je hriešny, niekedy sa, minimálne v mysli, neubráni myšlienkam vynášajúcich súdy nad druhými. Pri autizme sme to zažili na vlastnej koži, ako nás často ľudia súdili. Že sme zlí rodičia. Že nevieme zvládnuť jedno dieťa, pričom oni zvládli dve alebo tri. Že s nevychovaným deckom nemáme chodiť do kostola. Takéto veci zabolia. Sú ako soľ do otvorených rán. Pretože tí ľudia o autizme nevedeli. Odvtedy ešte viac ako predtým viem, že súdiť druhého je zlé. Nechodím v jeho topánkach. Nežijem jeho život. Ako môžem potom vynášať súdy? Tie súdy v závere svedčia potom nie o objekte mojich súdov, ale o mne. Aj preto sa im snažíme vyhýbať. Autizmus posilnil náš vzťah. Po jeho diagnostike sme spolu s polovičkou občas zachytili inú diagnostickú predpoveď. Že takýto problém spôsobí problémy. Hádky. Možno rozvod. Pretože napriek tomu, že sú aj horšie choroby, na spomenuté vzťahovej rozpútanie búrky stačí „len“ autizmus. Naruší plány. Sny. Už nič nebude také, ako si ľudia naplánovali. Aspoň to tí skeptici tvrdili. Vďakabohu, nestalo sa. A teraz už vieme, aj na základe príkladov iných ľudí, že životná prekážka nemusí pre pár znamenať fatálnu zmenu. Ale môže tých dvoch skôr posilniť. Utiecť od problému je najľahšie. Ak sú však na problém aspoň dvaja, aj ten najťažší kríž sa im ľahšie nesie.Autizmus nás naučil stáť oboma nohami pevne na zemi. Niežeby sme predtým permanentne lietali v oblakoch. Ale občas k nejakému úletu došlo. Po skúsenosti s autizmom som ale presvedčený, že nič také nám už nehrozí. Pretože všetky kvázi úspechy by sme v mihu sekundy vymenili s manželkou za jediné. Aby bol náš syn zdravý. V tieni autizmu sa pre nás všetok lesk okolitého sveta stáva relatívnym.Autizmus nám ukázal aj iné krásne stránky života. Ktoré sme predtým možno tak intenzívne nevnímali. Naučil nás, že aj „iné“ dieťa dokáže vniesť do života veľa úsmevov. Slniečka. Pohody. Ukázal nám, že sú deti, ktoré nevedia ublížiť. Ktoré napriek tomu, že vraj žijú vo svojom paralelnom svete, majú veľké srdiečka aj pre nás v tomto našom, možno pre nich čudnom svete. Autizmus nás presvedčil, že aj autistické dieťa, napriek problémom, vie nájsť v sebe sily zabojovať. Ukazuje nám, denno – denne, na Majkovom príklade, že šťastie nie je iba otázkou materiálnych hodnôt. Ale že príde vždy, keď ho zavolá láska a harmóniou naplnené rodinné prostredie.Nakoniec, autizmus nám overil aj pravdivosť jednej starej múdrosti. Múdrosti hovoriacej o tom, že sa oplatí veriť...