Zabitá sobota v Parndorfe

Deň pred víkendom sme súhlasili. Predpoveď počasia signalizovala skôr prehánky, žiadne slnko. A keďže sme potrebovali dokúpiť nejaké veci na seba, rozhodli sme sa nabrať smer Pardnorf aj my.Na cestu sme sa poriadne vyzbrojili, litrami vody, nejakými chlebíčkami pre nás troch „starších“ a jedlom pre Barborku. Podobne svoj tím vybavila aj sestra. „Čo tam budeme zabíjať čas jedením v reštaurácii za drahé eurá, radšej to minieme na nákup!“ zneli slová obidvoch nežných polovičiek.Vyrazili sme asi o 8h, my zo Šamorína, segra z Petržalky. Začiatok pripomínal dohováranie sa dvoch nemých.„Počkajte nás za hranicami, ideme cez Jarovce, hej?“ navigujem švagra telefonicky.„Ja už stojím v rade, ale rozhodli sa ísť cez prechod Kittsee. Je tu strašný rad áut,“ odpovedá.„Počuj, ja idem cez Jarovce, tadiaľ je to najkratšie, nechcem kupovať diaľničnú známku. Stretneme sa na parkovisku v Parndorfe,“ hovorím na to.O minútu zvoní telefón.„Počuj, Jarovce-Kittsee je jeden a ten istý prechod, teraz som to zbadal. Čakáme sa za hranicou,“ vracia sa k môjmu pôvodnému plánu švagor.Už spomenutý rad áut na hraniciach naznačoval, že záľuba Bratislavčanov a takisto aj množstva ľudí z iných kútov (väčšinou západného) Slovenska tráviť soboty nakupovaním v Parndorfe je obrovská. „Čaute, ľudia,“ zdravíme asi po polhodine čakania z nášho auta segru, švagra a jej dve deti. Boli v pomalšom rade, takže „na čiare“ sme ich ešte stihli dobehnúť.Rôznofarebné, podľa mňa trošku gýčovité vežičky obchodov nákupného centra bolo vidno už z diaľky. Nedali sa prehliadnuť. „Ty kokos, toto ani za dve soboty neprejdeme,“ pomyslel som si.„Džusto, nasledujte nás, zaparkujeme niekde na námestí, aby sme to mali všade blízko,“ zapípala sms-ka od sestry z auta pred nami. Jej decká radostne kývali našim. Určite nevedeli, aká nákupná horúčka ich čaká.„Zuzka, Paľko, bežíme,“ akonáhle sme vyliezli z áut, náš Majo sa začal blázniť so sestrinou dcérou a synom. My sme prechádzali obchod za obchodom, oni sa naháňali a narážali do zmätených Rakúšanov (a ľudí iných národností, mal som pocit že najmä Slovákov a Maďarov). Napriek pesimistickej prognóze sa nám obchody darilo prechádzať pomerne rýchlo. Niežeby nebolo čo pozerať (i keď som mal pocit, že to isté je vidieť aj v nákupných centrách v Bratislave). Ale tie ceny sa mi u väčšiny tovarov zdali byť dosť vysoké. A ak bola aj cena rozumná, z môjho čísla nemali v predaji ani kus.„Rýchlo, rýchlo, domčeky sú otvorené len do jednej,“ naháňala nás sestra. Obchod za obchodom sme míňali bez toho, aby sme kúpili niečo z pôvodného plánu. Ja som hľadal najmä koženú bundu (po 10 rokoch som si pomyslel, že je čas na novú) a Marekovi sme chceli kúpiť kolobežku.„Pozri, koženka za necelých desaťtisíc,“ volám na drahú. V mysli si však rovno premietam, že aj za menej ako „za desať“ by som si aj krajší kus mohol kúpiť doma v Bratislave.V domčekoch sme nakoniec nekúpili nič. Najviac sme sa zabavili v detskom kútiku. Presnejšie tam sa najviac zabavili decká. „Choďte hocikam nakupovať, počkám tu, postrážim ich,“ povedal som smerom k zvyšku tímu (mojej manželke a sestre s manželom). „Odfúkneme si chvíľku aj my,“ odvetili unisono.„Ty brďo, šak tu ništ špeciálné neny,“ prešla sestra na chvíľku do rodnej bernolákovčiny.„Máš pravdu. Dokonca ani kníhkupectvo žiadne,“ odvetil som so smútkom. Čo keď mňa vždy aspoň kníhkupectvo dokáže zaujať v nákupcom centre! V Parndorfe však po knihách nebolo ani chýru.„Najeme sa v aute zo zásob, a ideme ešte do takého veľkého komplexu vedľa, tam je otvorené do večera,“ navrhla zrazu sestra.„Keď sme tu, nedbám,“ pridala sa moja. My muži s deťmi sme boli prehlasovaní (vopred baby presadili, že pri rovnosti hlasov majú dva ženské hlasy navrch).Úprimne, ten komplex, to bolo ešte niečo horšie. Možno svoje zohrala tá únava, možno nízky tlak a absencia kofeínu v mojom tele. Ale na mňa v tom parndorfskom novom obchodnom centre prišla taká únava, akoby som mal za sebou rýľovanie viacerých árov na záhrade v kuse. Ba ešte horšia. A doľahla aj na švagra. S našimi dievčatami sme za minútku urobili kolečko „okolo“ a sadli (či skôr ľahli) na lavičku. „Choďte ešte do obchodov, ak chcete. My tu deti postrážime,“ pasoval som sa do úlohy hovorcu našej skupiny.Ono aj Marek bol dosť unavený, plietol sa nakupujúcim Rakúšanom do cesty, stále si líhal na zem (a sestrina päťročná Zuzka vedľa neho), čo Rakúšanom spôsobovalo prekážku na ich ceste za šťastím v podobe nakúpených zbytočností. A okrem toho ich počúval a potom napodobňoval, v reči, ktorú ešte v živote nepočul. „Taťo, grís got,“ opakoval a rehotal sa od ucha k uchu.Po zhruba štyroch hodinách sme našu parndorfskú anabázu ukončili s chudobným úlovkom v podobe sandálok pre moju polovičku. „Boli zlacnené z 26 na 17,90 eur, no nekúp to,“ povedala na margo svojho nákupu. Bol som rád, že sme neodišli celkom naprázdno a nešli desiatky kilometrov „len tak“. Poďme už domov, pozývam na kávu v Avione, decká si tam zaskáču a pozriete aj koženku a kolobežku,“ navrhol pred nástupom do áut švagor.Jeho nápad sa ujal. „Ty kokso, skoro som za tým volantom zaspal, strašne som unavený,“ privítal ma švagor už na rodnej nákupnej hrudi. „Ja detto, som zbitý ako pes,“ kontroval som.Tá káva bola vykúpením. A nakoniec sme kúpili (za rozumnú cenu) aj tú kolobežku (Majovi sme ju sľúbili už od Vianoc, kedy mu jednu Ježiško doniesol, ale tá sa hneď pokazila a museli sme ju reklamovať) a koženku.„Prečo si sa najskôr mňa nespýtal? Mal som podobné pocity ako Ty. Terigať sa do Parndorfu za nákupmi už tak skoro nebudem. Sú aj iné spôsoby, ako lepšie a zdravšie stráviť voľnú sobotu,“ povedal mi na tému nášho nákupu kamarát.Domov sme prišli neuveriteľne zničení. Všetci, vrátane detí. Ani som sa im nečudoval. A v duchu som im sľúbil, že do Pardnorfu už tak skoro nepôjdeme. Radšej strávime deň na prechádzke v lese, či niekde inde spolu pri hrách, ako už toľko sobôt predtým. Bude to pre všetkých nás lepšie. A ak by sme nemohli vybiť energiu v prírode, namiesto návštevy obchodného centra radšej vygruntujem celý byt. Myslím, že v takomto prípade bude súhlasiť aj moja manželka...