Zo života deväťmesačnej slečny

Vstávam medzi ôsmou – deviatou hodinou ráno. Cez týždeň skôr o tej deviatej, ale cez víkend niekedy aj siedmej. Mamina a tatino by si síce v sobotu a nedeľu chceli trošku dlhšie potiahnuť, ale ja spolu s bračekom Majkom im veľkú šancu nedáme. Marek sa im zvyčajne prišuchne pod perinu a začne ich budiť. A pritom zobudí aj mňa. Niekedy ho predbehnem a plačom budím ja sama. Ono ja som taký smejo, ale keďže ráno som hladná, radšej na seba upozorním plačom. Na smiech by sa mamina nezobudila...Doobeda sa okrem papania motám gúľajúc sa poležiačky po izbe. Ešte nechodím, ale to nevadí. Z jednej strany obývačky na druhú sa presuniem takou rýchlosťou, že mama ani nevie a už má hlinu z kvetináča vysypanú. Naoko sa síce jeduje, ale v kútiku duše sa určite teší, aká som šikovná a rýchla ako blesk. Z hračiek mám najradšej ocinov mobil, ocinove hodinky a prázdnu zelenú fľašu od stolovej vody. Všetky tieto veci dokážem otáčať a študovať dlhé minúty. Neviem, či získané poznatky využijem v budúcnosti, ale momentálne ma to baví. A nepohrdnem ani mackom, ktorému sa dobre cmúľa brnbolec na čiapke.Pred obedom som zo všetkého „behania“ už taká unavená, že si musím hodiť šlofíka. Najlepšie sa mi hádže (ten šlofík) v kočíku alebo na prechádzke, alebo na balkóne. Čerstvý vzduch je jednoducho čerstvý vzduch.Poobede sa opäť zvyčajne venujem spoznávaniu nášho krásneho bytu. Mám rada, keď nie je upratané, a veci sa povaľujú sem-tam. Najmä v Marekovej izbe. Rada sa v jeho izbe gúľam zo strany na stranu, opačujem všetky knižky, hračky, autíčka, do niečoho dokonca aj zakusnem. Viem, že tie veci na zemi nie sú na jedenie. Ale nedá mi občas nevyskúšať ich tvrdosť.Samozrejme, aj poobede už každú chvíľku jem (mliečko a k tomu zvyčajne presnídavku) a spinkám. Najradšej vonku, kde dokážem potiahnuť aj hodinku – dve. Úplne v pohode. Viete, aká som po tom vysmiata?Čo okrem spomenutého zvyknem ešte cez deň robiť? Šašoviny s maminou či tatinom, keď na mňa robia grimasy a vyvádzajú. Pri tom si teda naozaj zgustnem. Mám rada aj to, keď ma objimká môj braček. Vraj má problém s nejakým autizmom, ale mne sa nezdá. Toľko citov, čo mi každý deň dáva, to sa len tak nevidí. A ako ma objíma! Niekedy sa mamina síce bojí, že ma udusí, keď si na mňa ľahne a začne ma hladiť. Ale už vie, že ja vždy začnem plakať, keď je zle. Takže Majkovu prítulnosť aj sama kontrolujem, či ma od lásky nejde pripučiť...Inak rada sa pozerám aj na fotky. Najradšej na tie v spálni, kde nad posteľou visia fotky tety a uja, ktorých tuším poznám. Obzerám si to zľava, sprava. Mamina na nich ukazuje prstom a hovorí na tetu niečo v zmysle „ma-ma“, na uja „ta-ta“. Tuším už, kto to je, aj keď istotu ešte nemám...A ešte niečo. Rada sa nosím na rukách. Nie mojich, ale cudzích. Keď ma niekto zoberie do náručia, cítim sa ako kráľovná. Ocino ma dokonca zvykne aj trošku nadhadzovať vo vzduchu. Nebojím sa, viem, že ma vždy chytí. Milujem adrenalín, veľmi sa mi to páči.No a večer okolo deviatej líham spať. Samozrejme, po všetkých tých rituáloch ako je umývanie, prebalenie, papanie a preriekaná modlitbička. Po celom dni bývam taká unavená, že do postieľky padám ako podťatá. Napriek únave však nie vždy prespím už celú noc. Raz – dvakrát sa rozplačem, pretože som hladná. A predstavte si – mamina sa vždy zobudí a dá mi trošku mliečka (väčšinou sa pritom budí aj ocino a ide sa do kuchyne napiť vody). Stačí troška mliečka, a zase spinkám. Viem, že mamina ani ocino sa na mňa nehnevajú a doprajú mi aj v noci. Veď dlho to už trvať nebude a budem pravidelne spávať až do rána.Ale teraz už končím, je čas ísť do postieľky. Dobrú noc!