Zo života (vraj) autistického chlapca

Mám pocit, že náš Marek otázku Ako na autizmus? posúva skôr do roviny Ako na Mareka? Napriek mnohým autistickým rozsudkom napreduje totiž rozumovo i emocionálne výrazne dopredu a niekedy mám pocit, že sa s nami istým spôsobom hrá:-). Aj z toho dôvodu sa jednoducho my už k nemu nesprávame ako k autistovi, ale ako k normálnemu (ak to tak môžem napísať) chlapcovi, ktorý, ak treba, dostane aj na zadok. Stačí však, keď sa naňho škaredo pozriem. „Budem plakať,“ oznamuje často s ľútosťou bez toho, že by po zadku aj dostal. Herec by z neho bol dobrý:-). „Nerozprávajte sa pred ním o autizme, počúva Vás. Skúste túto tému pred ním nespomínať,“ poradila nám naša pani doktorka Luknárová, zameriavajúca sa na alternatívnu medicínu. Počúvli sme ju. Stopli sme aj všetky náznaky ľútostivého správania sa k Marekovi v rodine. Marek nepotrebuje ľútosť, potrebuje energiu od všetkých ľudí, ktorí sú okolo neho. A lásku. A povzbudenie.Marek rozmýšľa... „To nič, to sa stáva,“ býva jeho okamžitá reakcia v prípade, keď vyvedie niečo zlé. No neusmejte sa po takejto obrane naňho:-)...Marek rozmýšľa. Potvrdil som si to aj dnes v aute, ako som trpezlivo čakal za kamiónom, predbiehajúcim pomaly v ľavom pruhu na diaľnici do Bratislavy. „Kokso, Ty si normálny?,“ ozvalo sa zozadu na adresu kamionistu:-)...Autizmus môže stále pripomínať jeho hyperaktivita. Aj pri nej však rozmýšľa, využíva svoju pamäť. „Ako som deti učila básničku, on jediný nesedel v kruhu, ale lietal po izbe, liezol na rebriny...Ale – básničku sa naučil na prvé počutie, ako prvý!“ posťažovala sa nám nedávno Marekova učiteľka v škôlke. Alebo pochválila?:-)Na druhej strane jedným z pretrvávajúcich autistických rysov u Mareka je stále rozprávanie v tretej osobe. „Majko je hladný,“ oznamuje nám pred večerou. „Taťo, daj počítač Majkovi,“ hovorí vtedy, keď si chce pozerať fotky na počítači. „Supéér, zatlieskajte Marečkovi,“ vyzýva rodinu vtedy, keď zaspieva či zarecituje. Skúšame to prelomiť. „Majko nie, ako to správne povieš?“ prerušíme ho vtedy, keď komunikuje v tretej osobe. Čo myslíte, opraví sa potom? Opraví. Okamžite. A mám pocit, že sa pritom aj usmeje:-)...Veľký talent má na maľovanie, hudbu a na recitovanie. Učí sa ľahko, pamäť má naozaj „brutálnu“. A to nielen mechanickú (akú mal Rain man), ale aj analytickú. Pozná bezpečne podľa fotografií všetkých politikov (najviac sa usmieva pri Vladovi a Paľkovi:-), „speluje“ anglické písmenká, ráta do tridsať. „Toto je.........“ ukazuje po meste na rôzne čísla, vždy akoby ma nechal hádať:-) – a potom dané číslo, samozrejme správne, doplní. Apropos, ukazovanie prstom. Autisti vraj prsom neukazujú!!!Na druhej strane – z autizmu pretrváva u Mareka občasná echolalia (dookola opakuje nejakú vetu – posledne napríklad „Alinko je na prázdninách“). Takisto niekedy mám pocit, že nevie presne, čo hovorí. Porozumenie slovám uňho pravidelne testujeme, dávame mu ľahké úlohy typu „Majko, choď do izby a dones ockovi ponožky“. Väčšinou býva úspešný. Ak nie je, vysvetľujeme význam dovtedy preňho neznámeho slova...Marek má veľmi rád deti a spoločnosť. „Poď sa hrať,“ proaktívne volá do hry aj neznámych rovesníkov. V prípade, ak na detskom ihrisku nikto nie je, stráca záujem a chce odísť. „Teta, my mu nerozumieme,“ zaštebotalo prednedávnom na moju manželku dievčatko vo veku Mareka. Ono v priamom kontakte s deckami Marek ešte sociálne komunikovať nevie. A samozrejme, keď Marek spustil jeho obľúbené „Dievčatko, Ty pôjdeš domov?“, tak dievčatko sa na „šmykľávke“ zľaklo a urobilo sa, že nerozumie:-):..Marekovi sa snažíme vytvárať v maximálne možnej miere podnetné prostredie. Už 2 roky chodí do škôlky, do integrovanej triedy. Vodíme ho do spoločnosti. Hráme sa s ním. Čítame mu rozprávky. Chodíme na výlety. Venujeme mu všetku svoju energiu...„Žiadny alternatívny doktor. Vy mu najviac pomáhate!“ pochválila nás nedávnou pani doktorka Luknárová. Autizmus je prekážka, ktorá sa dá preskočiť.Tak ako všetky prekážky v živote.Držím palce – a veľa šťastia pri ich prekonávaní!