Môj Tip? Smena!

Samozrejme, môj postreh bol nesprávny. To, že na žurnalistiku sa hlásili „všetky priezviská“, som však zistil až v septembri 1990, po zápise do prvého ročníka. Vtedy sme ešte nemali ani tušenia, aké možnosti z praxe sa nám črtajú práve vďaka ešte čerstvej zmene režimu...Hneď po mesiaci „na výške“ sme sa traja spolužiaci (Jano a Tomáš – Jano je novinárom doterat, Tomáš je úplne mimo v Bruseli:-) vybrali do Tip-u, bývalého športového týždenníka o futbale a hokeji. Ako správnych chlapov nás šport bavil, takže smer „športový novinár“ sa nám javil ako logický. Najmä ak nám naša ne/vyťaženosť na žurnalistike poskytovala priestor aj na pracovné aktivity.Na dvere redakcie Tip-u na Vajnorskej sme zabúchali s malým srdiečkom. Aj preto nás prekvapilo, že tie dvere obrazne povedané boli otvorené. Stačilo vojsť a písať. Žiadny problém zo strany skúsených novinárskych matadorov. „Ty Jožo, budeš písať o domácom hokeji. Jano a Tomáš o zahraničnom,“ takto nám rozdelil úlohy náš prvý žurnalistický mentor z praxe pán Kasanický. A začali sme fičať. Najskôr som si skromne myslel, že ako osemnásťročný bažant budem iba sekať služby. Z omylu som bol vyvedený už o niekoľko týždňov po hodení do novinárskej vody. Bolo to príjemné vyvedenie. Pre nás všetkých... „Budete chodiť na ligové zápasy, nielen v Bratislave. Vždy sa vystriedate, aby ste získavali skúsenosti!“ informoval nás šéf. My, tínedžeri v najlepšom veku, sme začali chodiť na ligu! Strašne sme sa tešili. A čo budem hovoriť – keď sa zjavil môj prvý článok v novinách, okamžite som kupoval niekoľko Tip-ov aj do rodnej dediny. Moje babičky síce hokeju predtým neholdovali, ale ako som začal písať, začali veľmi intenzívne prenikať do hokejovej hantýrky. Veľmi boli hrdé, že je meno ich vnuka v novinách. Už len pre tú ich radosť sa oplatilo písať:-).Samozrejme, boli aj krušné chvíle pre novinárskeho greenhorna v Tipe. Spomínam napríklad na jeden prípad inzultácie rozhodcu v druhej hokejovej lige. “Jožo, dnes zasadá disciplinárka. Pôjdeš tam a napíšeš z toho komentár,” dostal som úlohu od šéfa.Disciplinárka rokovala dve hodiny, bol to zložitý zapeklitý problém na rozseknutie, určiť, kto koho buchol hokejkou po hlave ako prvý. Mne sa potom z toho prípadu tak zatočila hlava (bez toho že by som aj ja po nej hokejkou dostal:-), že som komentár písal až do neskorých večerných hodín. Na trikrát. Šéfovi sa to stále nepáčilo, a ja som mal pocit, že som totálny nímand a že sa vrátim späť na dedinu. Jednoducho že novinárom nikdy nebudem...Počas učňovských novinárskych rokov som zažil dva typy „učiteľov“. Boli takí, ktorí zobrali môj článok a sami ho zoškrtali a upravili tak, že podpis pod ten nový text mohol byť takisto kľudne ich. Pretože neopravili iba nutné veci, ale zmenili celu skladbu článku. Takých mentorov som nemusel...Na druhej strane boli starší novinári, ktorí neškrtali text mladému len tak hlava – nehlava. Ale pekne konzultujúc s ním, prechádzali riadok za riadkom, slovo za slovom, a ak chceli niečo pozmeniť, urobili to v komunikácii s mladým novinárom tak, že ten mal pocit, že to on prišiel na opravu a vylepšenie v článku. Takýmto človekom bol v Smene, mojej ďalšej štácii, napríklad pán novinár Tomáš Grosmann. Alebo Ružena Wagnerová či Gaba Baranovičová.Apropos, Smena. Do nej sa celý zástup mladých študentov žurnalistiky nahrnul po (ne)slávnom rozdelení Smeny koncom roku 1992. Nechcem a nebudem vtedajšiu situáciu hodnotiť, nakoniec keby k nej nedošlo, neexistuje dnes ani blogovanie na sme.sk:-). My mladí sme vtedy len využili možnosť získavať ďalšie novinárske ostrohy v jednom z celoštátnych denníkov. A teda že to bola akisto ohromná škola novinárskeho života!A to škola nielen po odbornej, ale aj tej zážitkovej stránke:-). Ak môžem hodnotiť z pohľadu športového novinára Smeny. Už spomínaný Tomáš Grosmann nám mladým (mne a Janovi – Jano bol moja dvojička:-) dával v novinách toľko autorského priestoru, o akom sa nám v Tipe ani nesnívalo. Za dva roky v Smene (stále som pritom študoval) som pochodil s futbalistami Slovenska a Slovana Bratislava celú Európu. Porobil som rozhovory s poprednými československými športovými osobnosťami z atletiky, hokeja, volejbalu, cyklistiky, v Košiciach som krátko spovedal Pelého...Najmä na cyklistiku a preteky Okolo Slovenska rád spomínam. V tom čase prežívali po organizačnej stránke a na základe veľkého sponzorského záujmu velikánsky boom. My novinári sme to videli a cítili na doslova lukulských hodoch, ktoré pre nás, zástupcov siedmej veľmoci, organizátori pripravovali po celé dva týždne trvania pretekov. Pre dvoch – troch novinárov auto do konvoja. Rauty a party pomaly po každej etape (ani robiť nebolo kedy:-). Takzvané „special events“ pre novinárov – napríklad vo forme ochutnávok vín. A mohol by som pokračovať...Namiesto toho poviem len to, že po Okolo Slovenska som býval každý rok nielen pracovne, ale aj spoločensky vždy pomerne dosť unavený...Smena skončila v roku 1995. A s aktívnou novinárčinou som skončil (myslel som si že iba na istý čas – a už je tomu viac ako 10 rokov) aj ja... Na Tip a Smenu však ani po rokoch nedám dopustiť. Veľa novinárov prešlo obidvomi redakciami. Obidve značky v nich ešte dlhé roky budú žiť...