O moci médií alebo Bismarck mal pravdu

Na otcove slová reagujem vždy rovnako. Argumentom, že svet čo žijeme, presnejšie my ľudia sme vo svojej podstate stále tí istí ako pred 100 či 200 rokmi, nemeníme sa. Vraždy, násilie, konflikty, morálna skazenosť. Naša minulosť sa vždy varila zo spomenutých ingrediencií. Nikdy nebol na svete pokoj. To len ľudia o tom, čo sa deje „za chotárom“, nevedeli. Pretože neexistovali masové médiá. Situácia sa zmenila až ich vznikom. Zmenili ju práve médiá. Respektíve ich moc, ktorou začali ovplyvňovať masy. A presviedčať ich, že to, čo je v médiách, je jediná pravda. A kto v médiách nie je, akoby ani neexistoval.O médiách sa nie nadarmo hovorí ako o siedmej veľmoci. Bonmot siedma veľmoc zaviedol nemecký ríšsky kancelár Otto von Bismarck v sedemdesiatych rokoch 19. storočia – keď k dovtedajším šiestim svetovým veľmociam (Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Rusko) priradil práve tlač. Moc médií a Bismarckov bonmot nepriamo uznali vo svojich vyjadreniach aj iní svetoví velikáni či známe osobnosti. Arthur Schopenhauer sa napríklad vyjadril, že tlač je sekundovou ručičkou svetových dejín. Knieža Metternich mu kontroval vyhlásením: „Noviny nahradili Napoleonovi tristotisícovú armádu. Miloš Zeman síce novinárov nešetril, ale nepriamo aj on uznal veľkú moc siedmej veľmoci, keď predniesol legendárny výrok (patriaci však skôr do krčmy IV. cenovej skupiny – a možno ani tam nie): „Novinári sú hyeny, ktoré je treba hubiť ohňom a mečom.“Médiá majú neuveriteľnú moc. Napríklad aj v tom, že hýbu dejinami a keď treba, pomôžu zvrátiť beh dejín a nasmerovať ho iným smerom. Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko. Najmä starší doteraz s nostalgiou určite spomínajú na emotívne ladenie Hlasu Ameriky po pivniciach, potichu nadávajúc na režim, rušičkami znemožňujúci počúvať v pokoji vysielanie spomenutej stanice. Napriek problémom s príjmom to však bol práve Hlas Ameriky, ktorý prispel istou mierou k postupnému rozkladu komunizmu. Tým, že medzi ľudí šíril slobodné informácie, ktoré boli doma nedostatkovým tovarom...K učebnicovým príkladom reflektujúcim moc médií však patrí v našich končinách aj údajná smrť študenta Martina Šmída počas demonštrácie 7. novembra 1989 v Prahe na Národní tříde. Viacerí pozorovatelia sa po rokoch zhodli, že práve nepravdivá správa o študentovej smrti bola tou poslednou povestnou kvapkou, ktorá pretiekla a dala do pohybu masy v uliciach. To, že Šmíd nezomrel a že sa s nami vtedy médiá (respektíve niekto za nimi) trošku zahrali a podhodili nám nepravdivú informáciu, to nikoho nezaujímalo (a nezaujíma ani teraz). Smrť mladého človeka, aj keď údajná, zobudila naše emócie. A tie spustili reťazec ďalších akcií, len ťažko zastaviteľných.Viacerí ľudia vychádzajú pri pozeraní či počúvaní správ v elektronických médiách, respektíve pri ich čítaní z jednoduchej premisy: „Ak to je v novinách, tak to je pravda. Veď by v novinách predsa neklamali!“ Až tak ľudia veria novinárom a médiám. A čím viac veria, tým sú viac sklamaní. Médiám a informáciám, ktoré nám podávajú, však netreba dôverovať na sto percent. Pretože (a to platí najmä teraz, po roku 1989) cieľom médií nie je primárne nás informovať. Médiá nám informácie predávajú s jediným cieľom – aby zarobili. Riadia sa totiž trhom, ktorý je nekompromisný. Ak na seba nezarobíš, zahynieš. Značky snívajúce svoj večný sen na slovenskom mediálnom cintoríne by vedeli rozprávať.... Médiá takisto nie sú nezávislé. Sledujú líniu svojich majiteľov, závislé sú aj na inzerentoch, len vďaka ktorým môžu žiť a prinášať informácie.Médiá sa hrajú s našimi emóciami, využívajúc pri tom svoje zbrane ako slová, zvuky, obrazy. Priamo do obývačiek nám prinášajú zostrihanú realitu v podobe ľudského utrpenia. Chudoby. Intríg. Zla. Smrti. A toto všetko potom prežívame veľmi intenzívne aj my. Bežní diváci. Pamätáte napríklad smrť maďarského futbalistu Miklósa Féhera, obliekajúceho dres Benficy Lisabon? Zomrel na infarkt priamo na trávniku. Keď to človek videl v televízii na vlastné oči, muselo ho to zasiahnuť. Televízia nám jeho smrť doniesla až domov. Ak by sa správa o jeho smrti zjavila „len“ v tlači, otriaslo by nás, ale po chvíli by sme sa pohli ďalej. Keď tie obrazy smrti mladého človeka priniesla televízia, zostali v v našich mysliach oveľa dlhšie. Smrť v podstate v priamom prenose sa len tak nevidí... V priamom prenose konzumujeme v poslednom období cez médiá aj vojny, často prešpikované s prvkami show. Príkladom je napríklad akcia Američanov v Somálsku...Počúvame ohnivú rétoriku všetkých strán, ktorá sleduje jeden cieľ. Aby sme sa priklonili. Aby jedna či druhá strana získala na svoju stranu nás a spolu s nami aj verejnú mienku. Najčerstvejší príklad? Vojenský konflikt v Iraku. O víťazovi vo vojne totiž viac ako v normálnej mierovej situácii rozhodujú aj médiá a propaganda. Za všetko jeden citát...„Neviem, čo divákom ponúka mimo USA CNN International – z národného okruhu CNN však ide strach. Obrovská propagandistická mašinéria sa dala do pohybu. Kritické hlasy sa stratili z obrazovky, už nemá kto povedať, že kráľ je nahý... J.Kittler: Obrazovka zabíja ľudskosť, Pravda, 26.3.03, str.7Médiá majú veľkú moc. Moc, ktorá môže narobiť nielen veľa dobra, ale aj veľa zla. Veľkú úlohu v tomto boji medzi dobrým a zlým využitím (zneužitím) moci médií hrá etika. Súhlasím s Poliakom Tadeuszom Zasepom, ktorý v knihe Moc a nemoc médií napísal, že novinári by mali etiku svojho povolania uznať za nadradenú nad záujmy vlastníkov či majiteľov médií, politikov, ako aj nad vlastné záujmy. Minimálne by sa o tento ideál mali nepretržite usilovať. A moc by mali využívať najmä k tomu, aby nám ukazovali to, čo je normálne.Moc médií je čoraz väčšia. My, mediálni konzumenti, ju obmedzíme jedine tým, že médiám obrazne povedané „nezjeme všetko“. Že im nebudeme bezhlavo dôverovať. Že do nášho vzťahu k nim pridáme vždy aspoň zrnko skepticizmu...