Priznávam, s takýmto vývojom osudu sme nerátali. Pochopiteľne, budúcnosť sme si v tých mladých časoch projektovali bez chorôb. Ale osud chcel inak. A my sme tak dostali príležitosť naučiť sa viac o takých pojmoch, ako autizmus, mentálna retardácia, névus či hemangióm. Ako bonus časom u mňa prišli vážne problémy so štítnou žľazou. A dve po sebe nasledujúce zlomeniny, najskôr nohy, potom zápästia.
Uvedené iba konštatujem. Nesťažujem sa. Dobre viem, že napriek pomerne hrozivo vyzerajúcim zdravotným problémom, ide maximálne (v podobe autizmu a asi aj hemangiómov) „len“ o celoživotné, a nie život ohrozujúce zdravotné patálie. Dobre viem, že nie sme na tom zďaleka najhoršie. Napriek tomu však najmä vpád autizmu do našich životov vážne narušil všetko to, čo si človek predstavuje pod pojmom pokojný život. O plánovaní ani nehovoriac.
Takže najmä autizmus už roky minimálne spoluurčuje program našej rodiny. Je prítomný v každodennom našom živote. Pri stole sedí aj pri plánovaní budúcnosti (ak vôbec takúto debatu povolí). Aby som mu však nekrivdil. Keďže sa snažím pozerať na pohár s odpitou vodou ako na dopoly plný, autizmus nám za viac ako desaťročie aj veľa dal. Minimálne v tom, že nám (mne a polovičke) pomohol dospieť.
Veľmi jasne určil poradie v pomyselnom rebríčku hodnôt. Keď poviem, že na prvom mieste je zdravie, nie je to fráza. Je to vyjadrenie založené na prežitom. Je to presvedčenie, že všetko na svete, vrátane úspechov v práci, by človek vymenil za zdravie svojich detí. Pretože vie, že naozaj platí staré známe „ak je zdravie, to ostatné príde takmer aj samé.“
Naučil nás väčšej pokore. Každým pohľadom na Maja si uvedomujem tenký ľad, na ktorom sa v živote pohybujeme. To, čo si vysnívame v jednom okamihu, môže byť úderom osudu, niečím, čo sa asi zbytočne budeme niekedy pokúšať pochopiť, navždy zborené. To neznamená, že tým musí byť zborený aj náš šťastný život. Ale zotrvať na ceste k svojmu šťastiu si pod takým krížom žiada dvojnásobné množstvo energie.
Naučil nás spoliehať sa vo vzťahu s manželkou na seba. Dvom sa aj ťažší kríž o niečo ľahšie ťahá. To neznamená, že zvyšok rodiny, najmä starí rodičia, nám nie sú nápomocní. Ale vieme, že každý má svoje problémy. O ktorých si myslí, že sú tie najzávažnejšie. Preto pokiaľ vládzeme a sme ako – tak zdraví, snažíme sa ten náš kríž uniesť sami.
Naučil nás neplakať príliš dlho. Ak človek má potrebu zo seba dostať negatívne emócie, či smútok, slzy môžu pomôcť. Ale ak by padali dlho a človek by sa prepadol do sebaľutovania, prestávajú niesť pozitívnu energiu.
Posilnil nielen náš vzťah, ale aj vieru. Ktorá pomáha práve v takýchto hraničných prípadoch. Nie, nie je to o výčitkách Najvyššiemu. Skôr o prijatí a hľadaní energie na ďalšiu cestu. Ktorej koniec nepoznáme. Ale z ktorej nemôžeme ani zísť. Pretože je naša.
P.S.: Dnes Majo úspešne ukončil tretí rok integrácie v „bežnej“ škole. Nie samé jednotky na vysvedčení, ale radosť v jeho očiach a takisto vzťah, ktorý má so spolužiakmi, nás presviedčajú o tom, že Majo je výnimočný a má stále neodkrytý potenciál. A najmä, že je šťastný. To nás teší zo všetkého najviac.
