Človek dostane len taký kríž, aký unesie

Bez obalu nám diagnózu detský autizmus oznámila jedna mladá psychologička. Marek nemal ani tri roky. Nerozprával, nedržal očný kontakt, ubližoval iným deťom, vadili mu dotyky cudzích ľudí (aj starých rodičov, často dokonca aj naše)... Spätne keď na to spomínam, tak musím uznať, že sme boli naozaj „ťažkí“ autisti. Respektíve sme mali veľa autistických rysov. Pre psychológov či psychiatrov bola naša situácia väčšinou jasná. Jediné, čo sme od nich počúvali, bolo – zmierte sa s chorobou, a hľadajte pre chlapca čisto autistické školy...Ale našli sa aj jedinci, ktorí nás povzbudzovali, aby sme sa nevzdávali. Pani doktorka Luknárová z bratislavského Vital centra, venujúca sa aj alternatívnym formám liečby. Pán doktor Hermann, kardiológ a pre nás najmä homeopat. Pán profesor Traubner. Títo odborníci nás napriek všetkému povzbudzovali, aby sme bojovali, že Marek je ešte malý, že mentálne je v poriadku a že s pomocou odborníkov a najmä s pomocou nás rodičov môže Marek tieto autistické príznaky (nie autizmus ako taký, túto diagnózu totiž v prvej fáze po Marekovom vyšetrení odmietali zatiaľ potvrdiť) prekonať. Spomenutí doktori nám takisto naznačovali, že detský mozog je neprebádaný a nikto nevie, či a kedy sa v detskom mozgu „prepne vypínač“ a vývoj bude normálny. Nevzdali sme sa. Mareka sme časom umiestnili do fantastickej špeciálnej škôlky v Bratislave v Petržalke na Iľjušinovej ulici(každé ráno sme ho do škôlky vozili a stále aj vozíme z Trnavy) – avšak nie do autistickej, ale do integrovanej triedy. Už tri roky sa popri klasickým liečebným metódam venujeme aj alternatívnej liečbe. Marekovi venujeme všetok voľný čas a energiu, snažíme sa mu pripravovať čo najpodnetnejšie prostredie na rast a vývoj. Energiu ísť ďalej nám dodali aj dodatočné vyšetrenia, ktoré nepreukázali u Mareka ani genetické, ani metabolické nálezy (tie bývajú najčastejšou príčinou autizmu). Podrobná magnetická rezonancia (až na naše vyžiadanie nám ju urobili v Brne) odhalila „iba“ kortikálnu displáziu v mozgu – jemnú fyziologickú chybu, ktorá sa však môžu korigovať a možno aj stratiť. A vraj práve táto displázia je príčinou autistických rysov...Ako sa má Marek teraz, ako 5,5 ročný? Začal rozprávať, vyhľadáva spoločnosť detí, deťom neubližuje, väčšinou už drží očný kontakt, vyhľadáva dotyky, má fantastickú (asociačnú, nie iba mechanickú) pamäť… Podľa jednej českej psychologičky z Centra pre autistickú liečbu v Prahe možno v súčasnosti Mareka klasifikovať ako strednefunkčného (stredného) až vysokofunkčného (ľahkého) autistu, s tým, že vývojovo má všetky predpoklady napredovať a...Viete, zo strany jednej nemocnice nám bolo prednedávnom povedané, že tak ako sme pred 3 rokmi vyzerali byť „ťažkí“ autisti, tak to teraz vyzerá byť len stredná až ľahšia forma a – vraj ak rysy potlačíme a Mareka vytiahneme (aj keby o dva roky neskôr) do klasickej základnej školy, tak do autizmus nebol?!Po tejto skúsenosti si kladiem ale otázku. Čo je to vlastne autizmus? Kto sa odváži vyriecť nad dieťaťom autistický ortieľ? Je autizmus naozaj neliečiteľný? Koľko je na Slovensku autistov, ktorí vlastne autistami nie sú?Nie som naivný, viem, že náš malý ešte nevyhral. Urobil však spolu s nami jeden dôležitý krok. Choroba ho naučila bojovnosti. A spolu s nami vidí, že viera (v celej svojej šírke, nielen náboženská v konkrétneho Boha) človeka dostáva na cestu k uzdraveniu. To, či prídeme až na jej koniec, neviem. Ale každý jeden prejdený kilometer pomôže nášmu Marekovi zlepšiť kvalitu jeho života v budúcnosti. A o to nám ako jeho rodičom ide.