Ďakujem, IMT Smile!

Je to naozaj tak, že práve vďaka (podotýkam nie kvôli, ale vďaka!) životným skúškam človek postupuje ďalej v tej svojej životnej ceste. Až tam, kam dovtedy nedošiel…Ak by Schopenhauer žil v našej súčasnosti, mädlil by si ruky, koľko stúpencov jeho pesimistickej životnej filozofie by našiel. A určite by si to v diskusii v niektorej z televízií „rozdal“ s opačným filozofickým názorom „čo človeka nezabije, to ho posilní“, reprezentovaným pánom Friedrichom Nietzsche...Kde v tejto diskusii by ste stáli Vy? Ja sa skôr prikláňam k druhému, pozitívnejšiemu názoru. Verím, že môže byť, že čo nás nezabije, nás posilní. Napriek občasným bolestiam hlavy, životným šachom a často malej nádeji človek musí vydržať a bojovať. Záchrana často naozaj príde v poslednej chvíli. Človek si ju však musí „vypýtať“. Presne v duchu známeho „Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže“.Podľa gréckeho filozofa Herakleitosa všetko, čo sa v živote stane, si uvedomíme len na pozadí protikladu. Príklad – choroba a pochopenie daru zdravia...Kam by človek prišiel idúc rovno dopredu? Alebo len po prúde rieky? Prekonávanie ťažkostí, trápení, bolestí, to všetko nás formuje. Pri krízových situáciách nachádzame vôľu žiť. Pri životných skúškach sa učíme užitočné životné pravdy. Samozrejme, ak je tých kríz veľa, je dobré ak sú na ne dvaja. Ak je kríž ťažký, jednému sa ťažko nesie. Veď aj Ježiš ho kus cesty neniesol sám! Iste, ironik by tu mohol podotknúť, že Archu úspešne postavil jeden človek a fungovala, kým na Titanicu robil tím expertov a skončil napriek tomu neslávne. Ale (verím) to je skôr tá povestná výnimka potvrdzujúca pravidlo.Nikdy to nie je až tak zlé (aby to nemohlo byť ešte horšie). V každej etape životného zápasu treba zmobilizovať sily, energiu a pokračovať v ceste. A treba sa naučiť vyhrávať. Vedieť neprehrávať totiž nestačí. Kto chce vyhrať, musí hrať so srdcom, musí riskovať a často ísť až na okraj prehry. Bez ohľadu na strach. Srdce a risk skôr či neskôr prinesú víťazstvo...Kým je nádej (a tú máme vždy), tak sa oplatí bojovať. Veď aj podľa starého čínskeho príslovia nádej je ako kocka cukru. Aj keď je malá, dokáže osladiť celú šálku čaju.