Rokovanie pokračuje, a ja sa už nemôžem toľko sústrediť. Myslím na manželku.Na displeji telefónu zrazu bliká ďalší telefonát, neznáme číslo. Keďže rokovanie beží, nezdvíham – ale myslím na to, kto to môže byť? Že by bezočivý zlodej testoval mobilné číslo na mojej vizitke, ktoré našiel v manželkinej peňaženke? O 5 minút dostávam krátku textovú správu. Pán Bednár, zavolám Vám o desať minút...Kamenský.Najskôr mi prílišná fantázia vraví – ten bezočivý zlodej už aj píše? Zdravý rozum však s ňou (fantáziou) hneď polemizuje – a prečo by eventuálny zlodej odhaľoval ex ante svoju identitu? A vlastne prečo by ju vôbec odkrýval?S koncom rokovania volá spomenutý neznámy pán Kamenský...“Pán Bednár? Máte manželku Adrianu? Vozíte dieťa do škôlky na Iľjušinovej?“Po mojich kladných odpovediach ma informuje, že pri vchode do škôlky našiel jej peňaženku a že ju necháva v obálke u jednej pani učiteľky.Na moje poďakovanie reaguje s tým, že to nič nebolo, že tak by reagoval každý...Ale reagoval by tak naozaj každý?
16. mar 2005 o 18:43
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 395x
Ďakujem, pán Kamenský!!!
Pondelok ráno tento týždeň, 9h ráno. V prestávke rokovania s klientom mi zvoní mobil, na displeji registrujem, že volá manželka. „Ahoj, prosím rýchlo volaj do banky, aby nám zablokovali karty. Niekto mi asi ukradol peňaženku aj s dokladmi a kartami!“ počujem do telefónu plačúcu polovičku. Snažím sa ju upokojiť a následne rýchlo kontaktujem banku. S blokovaním nie je problém. A tých 1500 korún, ktoré mala v peňaženke, no nech sa s nimi zlodej „zadrhne“...
Jozef Bednár
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(14)
