List synovi

Marek, môžeš si byť istý, že tak ako doteraz, Ti v tom boji s maminou budeme pomáhať! A aby som bol úplne presný – tak verím že aj s Barborkou, ktorá už pomaličky začína klopať na dvere života:-)...Mačiak (Ty dobre vieš, že aj takto Ťa voláme:-), robíš neuveriteľné pokroky. Spomínam, ako si ako trojročný na detskom ihrisku ubližoval iným deťom. Šticoval si ich, štípal – a to „len tak“, pre nič za nič. Vzniknutú situáciu sme potom museli vždy spolu s maminou zachraňovať. Keďže už v tom čase by na prvý pohľad nikto na Tebe nič čudného nenašiel, a vôbec nie autizmus, naše vysvetľovania že si autista boli brané väčšinou ako výhovorky. Podobné problémy sme museli riešiť aj vtedy, keď si napríklad v McDonald´s bral občas cudzím ľuďom hranolky. Alebo v kostole na omši niektorým babkám vadil kvôli hyperaktivite. Pritom boli na detskej omši, kde decká vyvádzali inak ako Ty. Ale len nám bolo zvyčajne vytknuté, že si zle vychovaný. Bolelo to, ľudia si často neuvedomujú, ako veľmi môžu slovami zraniť.Majko, napriek všetkému sme nikdy nerozmýšľali nad tým, že Ťa nebudeme brávať von. Od začiatku sme sa snažili, aj za cenu spomínaných tvrdých daní zaplatených za našu snahu, aby si sa integroval s okolím. Aspoň v rámci svojich možností.Prechádzky, výlety, každoročné dovolenky. Ešte teraz spomínaš na Sky Europe a let na minuloročnú dovolenku do Turecka, že? Tie peniaze stáli za Tvoj úsmev a nadšenie:-). V poslednom čase cítime, ako by tie Tvoje možnosti boli stále väčšie. Idem do kolien, keď mi krajšie ako Bezdeda zaspievaš Kým vieš snívať, alebo Ó maňo. Nestíham, ako komentuješ všetko okolo seba, ukazuješ prštekom (podľa doktorov toto vraj autista nedokáže!!!), poznáš slovenské i anglické písmená, vieš počítať po slovensky i anglicky, recituješ naspamäť kvantá básničok, rozprávok, deťom nielen že už neubližuješ, ale ich prítomnosť cielene vyhľadávaš... Čudujú sa starí rodičia, rodina, doktori, učiteľky v škôlke...Niečo autistické ešte zostalo (tá hyperaktivita, imaginárny „Filip“, nedostatok spontaneity v reči, ukladanie vecí do radu, občas hovorenie „od veci“, niekedy absencia citového prežívania smerom k iným ľuďom...), ale povedzme si úprimne – niektoré z týchto rysov trápia občas väčšinu z nás. Mamina si v tomto smere aj mňa občas doberá:-)…Ale my sa popasujeme aj zo zvyškom autistických rysov, neboj!Mimochodom, vieš, ako sme sa báli o tvojich problémoch na začiatku povedať obidvom babinám i dedkom, žijúcim v malých dedinkách? Báli sme sa, že Tvoju chorobu nepochopia, že nás obvinia, že Ťa nevieme vychovávať. Mýlili sme sa, a týmto sa im ospravedlňujem. Tvoji zlatí starí rodičia si sami naštudovali o autizme toľko informácií! Stali sa Tvojimi/našimi advokátmi pri vysvetľovaní širšej rodine i známym, čo to ten autizmus vlastne je a že v podstate Ty nepotrebuješ žiadnu ľútosť, ale veľa, veľa lásky, pochopenia, starostlivosti.Marek, končím, aby som stihol Tvoju pravidelnú večernú modlitbu „Anjelíčku môj strážničku“. Máš ju veľmi rád, a nevieš bez nej zaspinkať. Verím, že Tvoj Anjelíček nám pomôže raz definitívne poslať autizmus „do kolien“.A že Ty si tak budeš môcť niekedy aj sám prečítať a najmä pochopiť tieto moje slová.