Navštívila ma staroba

Za dverami stála žena v dlhom čiernom kabáte. Jej pohľad bol veľmi hlboký, strácal som sa v jej očiach. „Môžem ďalej?“ spýtala sa ako prvá.„Čo si prajete?“ odpovedal som protiotázkou. Tesne po polnoci som teda nemal chuť nikoho cudzieho domov púšťať.„Som Tvoja staroba. Viem, že na mňa ešte nemyslíš, že Ti nechýbam. Ale – išla som okolo, a tak že sa na minútku zastavím. Môžem, že?“ usmiala sa takým veľmi zvláštnym úsmevom. Z jej pohľadu šiel v prvej chvíli strach. Dnu vošla bez opýtania...Zvláštne bolo, že nechcela nič pod zub. V obývačke sa uvelebila na sedačku a spustila svoj monológ. Vraj najmä kvôli nemu sa stavila:„Prečo na mňa častejšie nemyslíš? Prečo si slepý, keď som okolo Teba? Každý deň som s Tebou. Len Ty sa tváriš, že ma nevidíš.Viem, pred pár rokmi si ma mohol ešte absolútne ignorovať. Mohla som robiť hoc čo na svete, nevšímal by si si ma. Skôr by si tvrdil, že som iba chimérou, fatamorgánou. Vysmial by si sa mi do tváre, že vlastne neexistujem. Že ma nepoznáš. A ani v živote nespoznáš. Z pozície mladosti by si sa so mnou jednoducho nebavil.Chlapče, časy sa však menia. Už nie si chlapec vyrastajúci bez starostí na malej dedine pri Trnave. Preč sú takisto časy stredoškolských či vysokoškolských štúdií. Už si ani nemôžeš povedať, že si práve vyšiel zo školy.Je to tak, starneš. Pomaly, ale iste sa dostávaš do môjho náručia. Raz ma určite objímeš...Znamením toho sú prvé šediny. Prvé vrásky…Ale aj fakt, že už nežije ani jeden z Tvojich starých rodičov. Že v objatí už pomaly stískam Tvojho otca i Tvoju mamu.Viem, že máš ešte čas, kým sa stretneme definitívne. Ale aj tak Ti chcem povedať...Nežeň sa slepo za svetskou slávou. Ani za bohatstvom. Život je o iných hodnotách.Venuj sa svojej rodine, manželke a deťom, a to čo najviac. Neľutuj ani jednu minútu strávenú s nimi. Toto je pravá hodnota, ktorá sa Ti v starobe vráti.Rozdávaj lásku, rozdávaj srdce iným bez ohľadu na to, čo druhí povedia o Tebe. Častokrát budeš pre otvorené srdce na smiech, ale toho si nevšímaj. A choď svojou cestou.Pomáhaj iným. Stoj stále nohami na zemi. A pri ceste nahor zdrav úctivo všetkých, ktorých budeš po tej príjemnej ceste stretať.Ja sa k Tebe budem približovať každým rokom čoraz viac. Teraz ma ešte odmietaš, ale postupne ma prijmeš. Viem to. Pretože každý ma raz prijme. Taký je kolobeh života. Taký je jednoducho život.Len tým, že ma prijmeš, sa môžeš dožiť vysokého veku.V starobe Ti dám možnosť rozdávať rokmi nazbieranú múdrosť. Neboj sa, budeš krásny aj napriek vráskam, napriek šedinám.Budeš krásny práve tou múdrosťou...“Nemal som čas sa s ňou ani rozlúčiť. Ako dopovedala spomenutú vetu, zdvihla sa a odkráčala von. Len tak, bez slovka pozdravu. Na rozdiel od príchodu, ten jej pohľad bol už príjemnejší...Tak ako prišla, aj odišla. Bez slovka pozdravu.Veď vie, že sa raz vráti...