O hladných vlkoch

Verím, že ma tá dnešná pomyselná facka konečne prebudí. Dostáva ju asi každý, komu sa aspoň trošku darí a driape sa, skala za skalou, hore. Dostáva ju väčšinou od tých, ktorým daný postup kole oči. Od ľudí, ktorí nevidia či ignorujú námahu, časté pády, ktoré logicky stoja za každým úspechom...Kto chce psa biť, palicu si nájde. V každom Vašom čo len menšom faux paus z minulosti, z chyby, zo zakopnutia. Že Vás daný človek vlastne nikdy nezažil v rozhovore, pri prezentácii, pri práci? Nevadí. Napriek tomu sväto-sväte tvrdí, že ste v práci neuspeli! Ale som naivný. „Veď taký je svet!“ odvetili by mi možno iní ľudia. „Prečo by Ti mal niekto pomôcť a poskytnúť na Teba pozitívne, respektíve keďže s Tebou v podstate nikdy nehovoril a nespolupracoval aspoň neutrálne referencie? Prečo by ho malo zaujímať, že si za posledné roky uspel ako živnostník, že za máš dobré referencie od svojich klientov, že buduješ úspešne svoju agentúru, že prednášaš na akademickej pôde, že končíš doktorandské štúdium na univerzite, že ideš, aj keď pomaličky, hore? Prečo by mal niekoho upozorniť na Tvoje pozitívne vlastnosti ako bojovnosť či dar nikdy sa nevzdať, ktoré dokumentuješ úspešným bojom syna proti autizmu či dobehnutými maratónmi? Vieš, koľko je hladných vlkov okolo Teba? Nemôžeš veriť každému!“Každou takouto pomyselnou fackou som síce trochu iný, ale napriek tomu nechcem rezignovať a prestať veriť v dobro v ľuďoch. Dobrých a úprimných ľudí je (verím) oveľa viac ako hladných vlkov. Viem, že ak by mi aj Boh niekedy dal možnosť ísť trošku vyššie, že zostanem stáť nohami pevne na zemi a pozdravím všetkých ľudí, ktorých cestou hore stretnem. Cestou dolu, ktorá v živote každého z nás periodicky prichádza, sa mi to určite vráti.