O obave (nielen) z puberty

O 16 dní bude mať Marek jedenásť. Už je z neho veľký chalanisko (blogovať som začal, keď mal len päť a pol roka). V špeciálnej škole skončil v júni tretí ročník, zase boli samé jednotky. Chlapec nám, nielen známkami v škole, robí veľkú radosť. Je veľmi šikovný. A verím že aj šťastný. Smerom do budúcnosti však máme s manželkou trošku strach. Najmä z obdobia menom puberta.Je zrejmé, že aj s kvázi normálnymi deckami zvyknú puberta a s ňou spojené búriace sa hormóny riadne zamávať. Rodičia mávajú vtedy často plné ruky práce, aby to ich ratolesť zvládla. Aby to zvládli spolu s ňou. A čo potom dieťa iné? Ktoré si možno samé nemá šancu vyhodnotiť , čo sa to s ním, s jeho telom, deje? Ako zvládne pubertu? Nehrozí v najhoršom prípade aj regres čo sa jeho stavu týka?Nie, toto nie je pesimizmus, ten je nám s manželkou cudzí. Toto je len reálny pohľad na svet nášho dieťaťa a jemu podobných rovesníkov. Ono my sme už pred dvomi rokmi začali podnikať kroky, aby sme spolu s Majkom týmto pubertálnym obdobím preplávali bez vážnejších výkyvov. Respektíve aby sme ich eliminovali. Preto sme začali s krasokorčuliarskymi tréningami. Aj so spoločenským tancom. Primárne nie kvôli nejakým medailám či iluzórnej viere v nereálne úspechy. Ale kvôli tomu, aby robil niečo zmysluplné. Aktivity, pri ktorých sa bude musieť sústrediť (u autistov často problém) a myseľ mu tak nebude lietať kade - tade. Činnosti, pri vykonávaní ktorých si bude (ruka v ruke so zlepšovaním sa) posilňovať svoje sebavedomie. Napriek tomu, taká zdravá obava či rešpekt z puberty tam je. Verím ale a modlím sa za to, aby sme spomenutou etapou teda preplávali bez väčších problémov. O tom, čo bude potom, zatiaľ nerozmýšľame. Pravda však je, že na Slovensku už je relatívne dobre nastavená starostlivosť o autistov v predškolskom a školskom veku. Ale čo s nimi, našimi deťmi, v budúcnosti? Možno okrem Aspergerov, iní autisti asi na samostatné bývanie a prácu nebudú pripravení. Ale riešením nebude ani nejaký špeciálny domov pre nich či ústav, citovo by trpeli. Čo potom? Chránené dielne? Denné stacionáry, v ktorých sa budú venovať aspoň nejakým špecifickým, pre nich zvládnuteľným aktivitám? Alebo budú stále len doma, v starostlivosti rodičov? To by asi tiež nebolo najlepším riešením.Budúcnosť je pre každého človeka plná otáznikov. Pre rodiny s „inými“ deťmi je tých otáznikov o trošku viac. Ale netreba ich riešiť či robiť si z nich ťažkú hlavu teraz. „Teraz“ treba žiť pre prítomnosť, čo možno najlepší život. A s úsmevom, optimizmom a vierou pozerať do budúcnosti.Želám všetkým veľa síl do budúcnosti, a pekné leto, počas ktorého ich treba čo najviac nazbierať...