Prežije Jozef?

Keď som koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia začal chodiť do školy, tak sa to tam hemžilo samým Jožkom, Jožom či Dodom. V triede sme boli 4 (z 32 žiakov). Myslím, že sa Jožkom vtedy vyrovnal maximálne Peter či Martin. Silnú PR kampaň mal síce vtedy napríklad aj Fero (rovnomenná pesnička od Elánu), ale ten s dychom nestačil...Aj doma to bolo podobne. Traja Jozefovia v našej rodine!!! Samozrejme to spôsobovalo aj milé „problémy“ s identifikáciou zo strany našich najbližších. Mama to však vyriešila svojsky – a ja som aj v Kristových rokoch stále pre ňu „malý Jožko“ a môj otec „veľký Jožko“. Chvalabohu, ten tretí Jozef bol z druhého kolena.Aj v našom futbalovom mužstve na dedine to bolo podobné. V doraste telovýchovnej jednoty sme boli 3 Jožovia v základe a 1-2 náhradníci, takže keď mi spoluhráč chcel nahrať, zakričal „Jožo“ – a naraz mohol nahrávať ďalším voľným hráčom rovnakého mena, ktorí na pokrik rovnako zareagovali.Žiaľbohu, po roku 1989 sme začali strácať dych. Nielenže sa postupne znižovala pôrodnosť, ale razantne nastúpili v hitparáde mien iné mená – Jakub, Adam, Marek. Jožkov začalo ubúdať. A obávam sa, že tento trend neustáva. Na detských ihriskách či v škôlkach už pokrik „Jožko!“ počuť sporadicky. Možno je dôvod podobný ako u nás (syn Jožko? Zabudni! Ďalší Jožko v rodine?:-). Možno sa rodí viac dievčat(?). Možno by meno Jozef potrebovalo novú PR stratégiu:-)(?).Ja však nezúfam. Myslím, že Jojo je a bude večne živý. Prežili sme stáročia, prežijeme aj ďalšie. A nakoniec - dobrého veľa nebýva...Všetkým menovcom prajem krásneho Jozefa!!!