Príbeh o sedemročnej slečne

Barborka má dnes sedem. Už týždne pred narodeninami tento dátum v kalendári zvýraznila fixkou a takmer každé ráno pred cestou do školy si overovala, či ten záznam v kalendári stále je a rovnako aj či sme bližšie k veľkému jubileu. Tešila sa najmä na kamarátky a kamarátov zo školy a zo škôlky, ktorých by chcela privítať u nás na svojej narodeninovej oslave. K nej príde v piatok podvečer...Už ráno sme Barborke, všetci – tatino, mamina a Majko, pri postieľke zaspievali „veľa šťastia, zdravia“, viacjazyčne, po slovenskej verzii sme pridali aj anglickú a Majko v sóle aspoň naznačil aj verziu maďarskú (a to v zrozumiteľnej maďarčine prosím, vďaka susedke:). Nuž a večer máme malú oslavu. Respektíve veľkú. Pretože mať sedem rokov, to nie je žiadna sranda. Človek si pri pohľade na svojho sedemročného potomka, dobre si pamätajúc na deň, keď sa potomok narodil, opäť raz uvedomí neúprosný tok času. Ktorý by chcel (márne) zastaviť. Z bábätka či neskôr malého dieťatka už vyrástol sedemročný múdry človiečik, dychtivo spoznávajúci život okolo seba. Človiečik učiaci sa písať, čítať, počítať. Sedemročná slečna či chlapec prichádza deň za dňom s novými a novými otázkami týkajúcimi sa všetkého, čo práve zažíva a snaží sa (svojím detským rozumom) aspoň trochu pochopiť. Respektíve chápe život a veci okolo často lepšie, ako my dospelí.Pohľad na svet v siedmich rokoch je často veľmi prekvapivý, a pritom vždy ešte čistý, úprimný, neskazený. Aj dnes ráno mi pri pohľade na ešte spiacu Barborku napadlo, aké by to bolo super, ak by som mal tú moc, aspoň na chvíľku zastaviť čas. Prípadne ho aspoň na moment vrátiť. Roky, kedy je dieťa takmer úplne a totálne naviazané na matku a otca, utekajú totiž veľmi rýchlo. A nikdy viac sa nevrátia.Snažil som sa si ich vychutnávať aj v minulosti. Čím je Barborka staršia, o to viac si ich vážim...-chvíle, keď ma s túžobným pohľadom poprosí, či by som ju nešiel uspať. Kývnem takmer vždy, bez ohľadu na to či mám niečo urobiť doma. O pár mesiacov či rokov už bude sama zaspávať. Keď mi v postieľke dá pusu na líčko a šepne, že som najlepší tatko na svete, nepotrebujem nič viac ku šťastiu. A zaspím skôr, než ona:)…-chvíle, keď ma pred spánkom poprosí, aby som jej ja alebo manželka rozprávku prečítal. Pritom už vie čítať, a pekne, aj sama. Ale ešte sa jej žiada, aby sme jej rozprávkový príbeh my prečítali.-chvíle, keď ju, aj Majka, ráno do školy odprevádzame. Nie vždy sa nám pošťastí, kvôli pracovným povinnostiam, isť s nimi nám obom s manželkou. Ale vždy sa potešia, Barborka zvlášť, keď ideme do školy v plnej zostave. Potom, ako sa prezuje, nám vždy na chodník ešte z dvoch okien zamáva a imaginárnu pusu pošle. Ani vtedy mi nič viac ku šťastiu nechýba...-Chvíle, keď ma poprosí, či ju naučím bicyklovať. Či sa s ňou zahrám bedminton. Pexeso. Prípadne či sa porozprávame, len tak, ležiac na gauči, „o téme“. Striedavo vtedy nahadzujeme témy a diskutujeme o nich. Sú to vždy diskusie bez konca. Ale napriek tomu plné úžasných myšlienok:).Barča má dnes sedem. Vyrástla z nej „veľká“ malá slečna. Dievčatko s dobrým srdcom, ktoré už ako sedemročné vie (osud ju naučil), čo je to autizmus. Dievčatko, ktoré si už svoje, a to doslova, zažilo aj na vlastnej koži (problémy s krkom, líčkom aj nohou). Dnes jej preto poprajeme najmä zdravie, ktoré aj ona tak veľmi potrebuje. Ak bude zdravá, ostatné už spolu (hádam) zvládneme:)…