Český pohľad na Háchu

Tieto vety podávajú presnú charakteristiku celej knihy. Je plná protikladných a najmä kontroverzných hodnotení, slov, skutkov dr. Emila Háchu. Tak kontroverzných, ako je aj sama postava Emila Háchu. Celá kniha sa číta na jeden hlt, Tomáš Pasák približuje čitateľovi cez pohľad na tzv. vysokú politiku a kroky štátneho prezidenta Háchu zložité pozadie celého okupačného obdobia. V knihe sa objavujú zápisy (v plnom znení) zo stretnutí Háchu s Hitlerom, Heydrichom a ďalšími pohlavármi, archívne dokumenty, články z novín, popisovanie politickej situácie rok za rokom, poznámky, komentáre. Človek má pri čítaní knihy pocit, že sa píšu roky 1939 – 1945. Je vtiahnutý do deja, a mimovoľne rozmýšľa, čo by v tej chvíli robil on na Háchovom mieste...Asi najdôležitejšia časť knihy sa venuje osudnej noci zo 14.3. na 15.3.1939, kedy bol Hácha pozvaný za Hitlerom do Berlína, kde bol dotlačený podpísať dokument o zriadený protektorátu. V knihe sa uvádza, že ak by nepodpísal, Nemci hrozili, že zrovnajú Prahu so zemou. Podľa knihy Hácha na tú noc spomínal takto: "Pýtate sa, či mi hrozili. To je slabé slovo, a v tomto prípade nie je ani správne. Hrozby človek vydrží, ale niekedy príde na okolnosti a na to, kto a ako hrozí. Môžete vydržať Hitlerov rev, lebo kto kričí, nemusí byť zvnútra diabol. Ale on tam bol takisto Göring, viete, ten žoviálny Göring. A keď napätie dosiahlo vrchol a keď som už bol vyčerpaním skoro mŕtvy, vzal ma ten „dobrák“ za ruku, priateľsky si ma odviedol stranou a ticho sa ma pýtal, či je to naozaj nutné, aby tá krásna historická Praha bola počas niekoľkých hodín zničená. Ten človek, čo mi to hovoril, ma držal stále za ruku, usmieval sa, a pritom všetkom sa mi do očí pozeral ako nejaká ženská. A ja som pochopil, že to je diabol, ktorý je schopný svoju hrozbu splniť."Hácha nakoniec podpísal. A v úlohe štátneho prezidenta protektorátu zostal až do svojej smrti. Počas toho zložitého obdobia často lavíroval. Boli obdobia, kedy chcel funkciu zložiť, respektíve rozmýšľal aj o samovražde. Boli zase obdobia, najmä po tom, ako Nemci zatkli a odsúdili na smrť predsedu protektorátnej vlády generála Eliáša, kedy sa zdalo, že kolaboruje. On sa však skôr snažil príklonom k menšiemu zlu o to, aby zachraňoval životy zatknutých Čechov. Napríklad takto zachránil životy niekoľkých vysokoškolákov zatknutých po študentských demonštráciách v novembri 1939. Posledné dva roky Háchu vo funkcii už ale boli skôr tragické, kedy sa naplno prejavovala jeho choroba a v poslednom období už asi ani nebol svojprávny.Hácha nebol fašistom. Ani nemal rád Nemcov. V podstate celé svoje prezidentovanie videl ako obrovskú záťaž pre seba, ako bremeno, na ktoré už vo svojom veku nemá dostatok síl. Súhlasím pritom s názorom, že napriek všetkému ale nikdy pred nacistami hlavu nesklonil. Háchove stále tápanie skôr podsúva otázku, či človek môže napomáhať zlu, preto, aby zachránil okolie pred niečím horším. Druhá svetová vojna ale bola príliš zložitým obdobím na to, aby sme mohli Háchu súdiť. Aj podľa niektorých filozofov na najťažšie otázky neexistuje žiadna správna odpoveď.O súdy a hľadanie jedinej správnej odpovede sa nesnažil ani samotný Tomáš Pasák. Jeho kniha končí slovami: "Historikovi sa často veľmi ľahko posudzujú v pokoji a s odstupom času, po preštudovaní množstva dobových materiálov, činy tých politikov, ktorí sa museli rýchlo rozhodnúť, a to ešte na základe neúplnej znalosti situácie. Historik by preto nemal súdiť, ale iba vysvetľovať príčiny a zákonité následky historických udalostí. V tom je rozdiel medzi politikou ako akciou a históriou ako vedou."