Nostalgia Nemcov za národným socializmom

Tieto údaje sú ďalším dôkazom toho, že Hitlerova strašná politika po celý čas (a najmä v začiatkoch, od roku 1933 do roku 1940) žila a silnela aj vďaka podpore veľkej časti nemeckej verejnosti (tá podpora v časti verejnosti prežíva dodnes). A to neboli len nejakí nevzdelaní ľudia či chudáci. Hitlera podporovala aj inteligencia, podnikatelia. Jednoducho všetky vrstvy obyvateľstva. Ktorí vnímali poníženie Nemecka po I. svetovej vojne ako nespravodlivé. A preto dali demokratickou cestou (kancelárom sa Hitler stal vďaka princípom parlamentných volieb v podmienkach Weimarskej republiky, teda v I. etape žiaden prevrat či puč) priestor diktátorovi. Ktorý sa neskôr utrhol z reťaze a rozpútal nezmyselné vraždenie miliónov ľudí takmer na celom svete...Samozrejme, tak ako každý totalitný režim (tu súhlasím s komentárom Jana Jandourka v denníku MF Dnes z dnešného dňa – vyšiel pod názvom „Ano, za Hitlera, to bejvaly čas“), aj Hitlerov režim mal nejaké dobré stránky. Ktoré sú však iba bezvýznamnou drobnosťou pri pohľade na utrpenie, ktoré (aj pre samotných Nemcov) priniesol. V súvislosti s nástupom Hitlera k moci ma šokovala ešte jedna vec. A síce fakt, že tento nástup z veľkej časti financovali veľké nemecké i zahraničné koncerny. Zjavne bolo málo politikov a biznismenov, ktorí by ho minimálne na začiatku nepodcenili. Možno sa nazdávali, že bude hrádzou proti boľševizmu. A že keď začne príliš vyskakovať, že si s ním poradia. Nestalo sa tak, žiaľbohu Hitler sa vymkol spod kontroly. Aj vďaka podpore nemeckej spoločnosti, ktorú si medzitým (najmä vďaka demagógii a prepracovanej manipulácii s davom) stihol vybudovať. Pretrvávajúce nostalgické spomienky na obdobie II. svetovej vojny sú veľmi nebezpečné. Predstavujú iskierku, z ktorej sa môže rozhorieť veľký, nebezpečný plameň. V tomto smere mierim aj na Maďarské gardy, ktorým nahlas deklarujú podporu aj bývalý minister obrany Maďarskej republiky či poslankyňa parlamentu za Fidesz. O tichej podpore a sympatiách v radoch maďarských politikov (aj spoza hraníc) či maďarskej verejnosti radšej ani nerozmýšľam.Bolo by rovnako zaujímavé zistiť, koľko Rusov si myslí, že vtedajší Stalinov režim mal aj dobré stránky. Takisto ako v tomto smere rozmýšľajú Maďari o Horthyho režime. Taliani o Mussolinim. Španieli o Frankovi. Francúzi o Pétainovi. Nóri o Quislingovi. Česi o Háchovi. Či my Slováci o Tisovi... Aj keď – vtedy išlo v neštandardnej a (vo väčšine krajín Európy) nedemokratickej situácii najmä o stret dvoch diktátorských režimov, stelesňovaných Hitlerom a Stalinom. Spolu si rozdelili Poľsko. Kým Nemci obsadzovali jeden európsky štát za druhým, Rusi zaútočili na Fínsko, zabrali pobaltské republiky v roku 1940. A ak by Hitler nespustil 22. júna 1941 plán Barbarossa, ktovie, či by ho o pár dní Stalin nepredbehol a nezaútočil on...Všetky spomenuté ostatné krajiny a národy tak boli, pri všetkej úcte, v tomto čase viac – menej iba bábkovými režimami, ktoré si často kládli jediný cieľ – prežiť. Je to smutné, že nostalgia za diktátorskými režimami II. svetovej vojny je stále taká silná...