O vojnách a mieri

Všetky tri udalosti majú jedno spoločné. Bombardovanie Srbska zo strany NATO, ani vojny vedené najmä USA proti Afganistanu a Iraku zatiaľ mier či pokoj nepriniesli...Priznám sa, že s leteckým bombardovaním územia Juhoslávie v roku 1999 som od začiatku nesúhlasil. Mediálne bola letecká kampaň NATO prezentovaná pozitívne – vraj aby srbské bezpečnostné sily zastavili zákroky proti albánskym separatistom a civilistom. Iste, Miloševič nebol žiadne neviniatko, o polovojenských oddieloch, ktoré ale ani on asi nemal pod kontrolou, to platí dvojnásobne. Prostriedok, bombardovanie územia suverénneho štátu bez mandátu OSN, však podľa mňa od začiatku bolo chybné. A keď som neskôr zachytil v médiách aj iné informácie, ktoré dosvedčovali, že Albánci majú tiež dosť za ušami a že vôbec nie je jasné, kto stojí na úplnom začiatku násilností v Kosove, respektíve či niektoré údajné násilnosti voči obyčajným Kosovčanom neboli aj zinscenované kosovskou armádou, uvedomil som si, že tento horúci zemiak len tak ľahko nevychladne.Ak by letecká kampaň mala iba nastolený cieľ, odstránenie Miloševiča a pokoj na území Kosova, bolo by už 7 rokov všetko ako má byť. Ale opak je pravdou. Výsledkom leteckej kampane je masový exodus tisícov Srbov z územia Kosova. Hrozby útokov na ten zvyšok Srbov, ktorý zostal. A Kosovo smerujúce k nezávislosti. Pričom dobré riešenie problému neexistuje. V tomto smere ma šokovalo vyhlásenie amerického prezidenta Busha počas júnovej návštevy Albánska, kedy vyjadril podporu kosovskej nezávislosti a vyhlásil, že nezávislé Kosovo môže Srbsku priniesť úžitok. Ja mám ale pocit, že niektorým stranám skôr stála nestabilita v oblasti prináša veľký úžitok. Ak aj nakoniec získa Kosovo nezávislosť, pokoj v regiónu žiaľbohu asi nehrozí. Albánci v Macedónsku pred pár rokmi už naznačili, aké sú ich ciele. A to nehovorím o precedense, ktorý rozdelenie Srbska môže znamenať pre Európu. Aktuálne napríklad pre Belgicko...Po teroristických útokoch na Dvojičky som absolútne chápal a podporoval americkú reakciu, vyhlásenie globálnej vojny proti terorizmu a a v rámci nej vojenský útok na Afganistan. Američania zažili drastický a šialený útok absolútnych fanatikov. Bol to útok proti civilistom, proti západnej kultúre, proti životu. Odvetný útok smerujúci proti Talibanu (poskytujúcemu útočisko predstaviteľom al-Káidy, ktorá sa prihlásila k zodpovednosti za 11. september), s cieľom chytiť a potrestať najmä Bin Ládina, bol a aj je plne legálny. Otázne je iba to, či je možné v Afganistane vyhrať mier. Rovnako je tiež otázne, či je možné do tejto krajiny infiltrovať demokraciu. Po takmer 6 rokoch vojny je totiž Taliban stále životaschopný a (aspoň do určitej miery, najmä mimo Kábulu) vývoj v krajine diktujúci, čo dokumentuje aj uvedenie vysmievanie sa do očí a hrozba únosov. Nuž a o tom, že Ládin nebol chytený, ani nehovorím. Môžeme síce špekulovať, že mohol dávno zahynúť, posledné dve nahrávky však skôr svedčia o tom, že žije. Aj podľa americký tajných služieb je jeho hlas autentický. A čo je najstrašnejšie, možno ako ikona ďalších šialených teroristov plánuje nové útoky.Ak bol vojenský úder proti Afganistanu oprávnený a Američania mali minimálne na začiatku aj podporu verejnosti, potom útok na Irak bol podľa mňa krokom vedľa. Už len kvôli klamstvu o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, ktorými bol tento vojenský útok odôvodnený. Napriek nespornému pozitívu vojny v Iraku v podobe odstránenia Husajna, vojna je (nielen) pre Američanov katastrofou. Neutíchajúce sektárske násilie, tisícky mŕtvych irackých civilistov, vzostup náboženského fanatizmu a protiamerických nálad v islamskom svete...Túto krutú pravdu si pomaly uvedomuje nielen verejnosť v USA, ale aj v iných krajinách proiirackej koalície. A situácia v Iraku sa, napriek občasným pozitívnym vyhláseniam americkej vojenskej generality, začína pomaly podobať na vietnamskú pascu. Pričom dobré východisko asi neexistuje. Ak aj budú Američania a zostávajúci spojenci v Iraku svoje pôsobenie preťahovať, svetlo na konci vojenského tunela nevidím. Ak odídu, hrozí podľa mňa tejto krajine totálny rozvrat. V tejto súvislosti sa obávam aj stupňujúceho sa tlaku Američanov na Irán. Dúfam, že Američania na Irán nezaútočia. Iste, iránsky prezident Ahmadínedžád je fanatik a jeho vyhlásenia sú často choré a nebezpečné. Na druhej strane ale USA nemá právo, ani v rámci vojny proti terorizmu, útočiť na krajiny z ľubovôle. Argument, že Irán údajne vyvíja jadrové zbrane (oni tvrdia inak, že sa zameriavajú na nevojenské využívania jadrovej energie), pre mňa nie je argumentom. Pretože jadrové zbrane majú okrem Američanov a Rusov aj Pakistan, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Izrael, India, Pakistan, pravdepodobne aj KĽDR, vraj ich mala aj Južná Afrika. Takže ak títo všetci, pričom v zozname sú aj problémové krajiny, je iba podozrenie voči Iránu dôvodom na vojenský útok na túto krajinu?