Nepatrím k priaznivcom bývalého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča. Kriminálne činy a vraždy v podaní jeho stúpencov (najmä juhoslovanskej armády a srbskej polície) v deväťdesiatych rokoch minulého storočia by nemali mať v dnešnom svete miesto. Aj keď nie všetko sa asi odohralo tak, ako nám predkladali médiá – viď údajný masaker Albáncov v Račaku, ktorý bol neskôr západnými médiami spochybnený...Prečo ale niektoré kruhy prehliadajú fakt, že na začiatku problémov v Kosove bola Kosovská národnooslobodzovacia armáda a jej otvorená násilná činnosť v oblasti Kosovskej provincie? Keď v lete 1998 začali Albánci v Kosove de facto normálnu vojnu, juhoslovanská armáda v záujme zachovania poriadku zakročila. Výsledkom čoho boli desiatky tisíc kosovských utečencov. Samozrejme, tí ľudia nemali odísť. Na druhej strane - koľko Srbov muselo odísť z Kosova po skončení leteckých útokov NATO a začiatku čistiek zo strany Albáncov? Prečo vojská NATO nezasahovali v Kosove aj v tomto prípade?Miloševič mohol bombardovaniu svojej krajiny zachrániť na konferencii na zámku Rambouillet vo Francúzsku. No – mohol ako mohol. Miloševič tam v podstate nedostal na výber. Ak chcel krajinu zachrániť od leteckých útokov, mal súhlasiť s tým, že sa nielenže juhoslovanská armáda stiahne z Kosova (t.j. stiahne sa zo svojho územia), ale že sa vojská NATO budú môcť pohybovať po celej vtedajšej Juhoslávii. S tým, že o statuse Kosova sa rozhodne do troch rokov. Nepripomína to trošku pritlačenie k múru? Nepomohol ani návrh dať Kosovu bezprecedentnú autonómiu v rámci vtedajšej Juhoslávie. A tak sa začalo bombardovanie silami NATO. Bombardovanie zvrchovaného štátu, ktoré neschválila Bezpečnostná rada OSN. Po skončení bombardovania prišli do Kosova mierové jednotky KFOR. Strážiť prímerie. A najmä strážiť tú hŕstku Srbov, ktorá v Kosove zostala. Tých, ktorí mali nervy zostať. Pretože čo je to za život, aby vás všade mimo vášho domu sprevádzali ozbrojené vojská? Aby ste sa nepretržite mimo svojho domova museli triasť o holý život?Kosovo asi získa samostatnosť. Dočasne možno obmedzenú, ale predsa ju získa. Ani splnomocnenec, ani Európska únia, a pravdepodobne ani OSN nebudú čakať na to, či sa Srbi a Kosovčania dohodnú. Obávam sa však, že samostatné Kosovo bez dohody so Srbskom nebude najmä pre Balkán dobrým krokom, ale nebezpečným precedensom. Napríklad smerom k Macedónsku a (pokiaľ sa nemýlim) tretinovej populácii Albáncov v ňom žijúcich. Raz sa už ozvali, s použitím sily. Ako Kosovo získa samostatnosť, ozvú sa pravdepodobne opäť...A ak samostatné Kosovo, tak potom prečo nie aj samostatná Republika Srbská v Bosne a Hercegovine? A čo tak územná autonómia Maďarov vo Vojvodine? Ak pôjdeme ďalej, má potom napríklad Abcházsko voľné ruky s osamostatnením sa od Gruzínska? A čo Južné Osetsko? A mohli by sme pokračovať ďalej. Samostatné Kosovo bez dohody so Srbskom môže mať nepredstaviteľné následky pre celú Európu...
Samostatné Kosovo. A čo potom?
Splnomocnenec OSN Martti Ahtisaari pripravil a predstavil pred pár dňami plán o obmedzenej nezávislosti Kosova. OSN tak chce ukončiť stav, kedy je síce Kosovo de iure stále súčasťou Srbska, de facto to však od zásahu NATO v roku 1999 neplatí. Ahtisaariho plán sa stretol v Srbsku s pochopiteľným nesúhlasom. Odmietol ho aj srbský prozápadný prezident Tadič. Splnomocnenec Ahtisaari vyhlásil, že obidve strany môžu návrh ešte pripomienkovať. Obávam sa ale, že žiadne pripomienky či ústupky z ich strany nebudú Srbom nič platné a o provinciu prídu.