Autista v Slovenskom národnom divadle

Slovenské národné divadlo uvádzalo komorné podujatie Voci da Camera, v ktorom účinkovali skvelá gitaristka Miriam Rodriguez Brüll spolu so sopranistkou Evou Hornyákovou a barytonistom Pavlom Remenárom. V takmer hodinu a pol trvajúcom programe sólisti uviedli za gitarového doprovodu menej známe pieste a komorné árie, ktoré doplnili ukážkami zo španielskych zarzuel. V divadle sme boli všetci štyria, ja, polovička a obe decká. Keďže to ešte bolo možné, miesto sme dostali v štvormiestnej lóži – preto, aby sme mali najmä Majka pod kontrolou a v prípade potreby mohli s ním vyjsť von.Štvorročná Barborka bola po celý čas ticho, s pusou otvorenou, nedýchajúc, hltala všetky tóny a výkony zúčastnených. No a Marek? Bol tiež fantastický. Chcel síce stále nahlas spievať s opernými spevákmi. Občas sa snažil vykríknuť niečo na spôsob „bravó, zvládol si to!“, a to ešte počas árie (keď sme všetci tlieskali, vtedy mal kričať bravó samozrejme povolené). Každú chvíľku sa ma tiež pýtal, kam pôjdeme po koncerte na obed (podujatie začalo o pol jedenástej doobeda). Priebežne si pýtal odo mňa program a pýtal sa, kedy pôjdeme domov (prvýkrát hneď po prvej árii – pričom spolu bolo štrnásť bodov programu). Po celý čas ma držal za rúčku a krásne počúval. Bol som síce trochu nervózny, akoby som mu neveril, či to zvládne a či nám nejakým nevhodným výkrikom počas vystúpenia umelcov neurobí menšie faux pas. Ale nič také sa nestalo. A my sme ho za to po koncerte veru aj náležite pochválili. Presvedčili sme sa, že aj autista si dokáže vychutnať koncert vážnej hudby, koncert plný piesní, komorných árií.Operný spev znel z Majkových úst doma až do jeho zaľahnutia do postele. Tie prežité, dovtedy nezažité emócie musel predsa nejakým spôsobom spracovať a vyventilovať...