Bumerangový efekt silených úsmevov a rumenec po prekuknutí

„A nezoberiete si radšej veľké menu? Kečup či omáčku k hranolkám? Zmrzlinu?“ snaží sa navýšiť moju objednávku jedného stredného menu vo fast-foodovej reštaurácii pani na druhej strane stola, stojaca za kasou. Usmieva sa na mňa tak, akoby som bol posledný voľný chlap na svete a ona žena plniaca misiu ma okamžite zbaliť. „Stredné menu, bez kečupu či omáčky, ani zmrzlinu nechcem. A nápoj bez ľadu,“ opakujem pre istotu. Predsa viem, čo chcem, a nedám sa opiť rožkom (v tomto prípade skôr hamburgerom).Úsmev na jej tvári zostáva, ale je o poznanie viac studený (pomaly už zamŕza). Beriem si svoju porciu a odchádzam.„Ďakujeme za nákup, a príďte zas,“ počujem vravieť slečnu mojím smerom. Dlho som sa k nim zvykol vracať. Nielen kvôli spomenutému (celkovo aj kvôli kilogramom, ktorých sa na mne za posledné obdobie nabalilo trošku viac ako zvyčajne:-) však pohár lojality pred mesiacom pretiekol.Už ma ten úsmev „fastfoodových dievčat“ nevíta...„Nezoberiete si aj stolový počítač? Namiesto 12 tisíc korún bez dane zaplatíte len desať. Čo poviete? A modem? Zo šesť zlacnený na dve tisícky. Naraz môžete byť doma pripojený na štyroch počítačoch!“ láme ma obchodník jedného telekomunikačného operátora sa podobným úsmevom ako „fastfoodová dievčina“.. „Na desiatich, nie? To by som musel mať doma počítač aj na toalete,“ myslím si v duchu.„Nie, zostaneme pri pôvodnej mojej požiadavke,“ trvám už nahlas na svojom. Úprimne, nad stolovým počítačom, ktorý doma chýba (máme „len“ pracovný laptop), chvíľku rozmýšľam. Tlak na mňa vyvíjaný však väčšinou býva kontraproduktívny. „Nie, len základný volací program a pripojenie na internet,“ opakujem objednávku.Obchodníkove zuby cvaknú iba spolovice, vidina väčšieho obratu, ktorý by na mne urobil, je preč. Mám však pocit, že „impérium“ vracia úder okamžite v podobe neuveriteľne pomalého spracovania mojej požiadavky. Na stoličke takmer zaspávam...„Dovolal som sa pánovi Bednárovi? Áno? Pán Bednár, boli ste mi doporučený...“ začiatok telefonického rozhovoru tohto typu býva pomerne nádejný. Head hunter? Hrubé hodiny (stará mama tak hovorievala na dedine). Obchodník komerčnej poisťovne...„...mám pre Vás ponuku rôznych poisťovacích produktov...“ zvykne druhá strana s naznačením telefonickým úsmevom pokračovať vo svojom úvodnom prehovore. Po rokoch som však obrnený aj voči takýmto pokusom. „Poistku už mám, dokonca dve. Viac nechcem. Dopočutia,“ končím takýto telefonát väčšinou bez škrupulí.Nevymýšľam si, poistky naozaj mám dve. Aj keď jednu, napísanú na mňa a Mareka, som už raz chcel zrušiť. Od jedu...V tej životnej poistke máme pripoistenie a v rámci neho klauzulu, že v prípade Marekovej hospitalizácie dostaneme za každý deň jeho pobytu v nemocnici istú sumu...Marek sa takto ešte pred dvoma rokmi v nemocnici aj ocitol, kvôli autizmu. Po skončení hospitalizácie sme vybavili všetky potrebné papiere a čakali na poistné plnenie. Tých v podstate smiešnych 1000Sk (išlo nám skôr o princíp) sme však nedostali. Vraj autizmus spadá do typu duševných chorôb, spôsobených užívaním drog, alkoholu či inými dôvodmi (necitujem to presne, asi takto to znelo), a že vtedy sa hospitalizácia neprepláca. Šľak ma naozaj išiel trafiť, čo za nezmysel doktori môžu vymyslieť. Tak ja asi užívam heroín, či pijem ako dúha? Ten bod bol v poistných podmienkach (preháňam) uvedený asi dvojmilimetrovým písmom. "Naše služby sú však inak šité naozaj na mieru, prispôsobené Vašim potrebám," pripomína mi každý rok pri platení zástupkyňa poisťovne...Zatiaľ však mám skôr pocit, že na pomyselnú mieru myslia, keď má Marek narodeniny. Pošlú mu vtedy kartu s blahoželaním - ktoré sa však viac hodí čo sa sprievodného textu týka viac pre tridsaťročného chlapa. Vidno, že je to naozaj blahoželanie šité na mieru. Otázne je, na čiu...Raz som však zástupcu (v tomto prípade zástupkyňu) druhej strany prekukol bez toho, že by som chcel...Stojím v nemenovanej banke pri prepážke, banková úradníčka na druhej strane odbehla skontrolovať nejaké údaje. Vidím, že smerom ku mne je natočený jeden papier. „Ako udržať zákazníkovu pozornosť aj vtedy, keď povie nie,“ čítam headline na papieri. Čítam pomerne rýchlo, za tých pár sekúnd tak úspešne prechádzam celým obsahom „Didaktickej príručky pre bankových úradníkov“.Ako ma presvedčiť založiť si účet. Vybrať ten či onen balík. Využiť služby kreditnej karty...Jednoducho ako ma ako zákazníka udržať aj vtedy, keď sa zdá, že zákaznícka bitka o mňa je stratená. Vojnu však banka jednoznačne nikdy nevzdáva...„To máte dobré pokyny, musíte byť dobre pripravená,“ len tak mimochodom po príchode úradníčky poukazujem na spomenutý papier. Na jej tvári sa objavuje rumenec. „To ste nemali čítať...“ šepce, a papier schováva do zásuvky v stole.Ja sa usmievam a zostávam. Chcem zistiť, podľa ktorého bodu v návode bude pokračovať...:-)