Čas jeden bláznivý

Dovolím si uviesť jeden osobný príklad bláznivého utekania času. V čase nežnej revolúcie som mal 17 rokov. Toľko, koľko oslávia budúci rok mladí ľudia, ktorí sa narodili práve v revolučnom roku 1989. Keď som si tento fakt pri tohtoročnej spomienke na pád komunizmu uvedomil, uvedomil som si aj to, ako človek (teraz myslím seba:-) rýchlo starne. Pritom zdá sa mi to ako by to bolo včera, ako v televízii ukazovali zábery z demonštrácie na Národní tříde, ako som zhrozene počúval (vymyslenú) správu o smrti študenta Martina Šmída a podobne…Jednoducho faktom zostáva, že ak by som mal môj doterajší život rozdeliť aj časovo na dve rovnaké etapy, tým zlomovým bodom či polčasom sa momentálne u mňa bude javiť práve prelomový rok 1989.Bláznivú a nemilosrdnú (ku každému z nás) rýchlosť času si máme možnosť uvedomiť si každý rok aj počas našich narodenín. Ja osobne mám momentálne (ale 34-ka už pomaly klope na dvere:-) Kristove roky, patrím k Husákovým deťom narodeným v roku 1972. Keď si potom zrátam, že ľudia, ktorí mali v čase môjho narodenia toľko rokov ako mám ja teraz, sa narodili v roku 1939, celé dvadsiate storočie sa zdá naraz byť ničím iným len púhym fragmentom vo vývoji ľudstva a druhá svetová vojna udalosťou, ktorá skončila obrazne povedané len pred týždňom…Rýchlosť času nám s polovičkou stále, každý deň pripomínajú naše dve deti. Marek, ktorý sa nám toť včera narodil, už ťahá na siedmy rok. Už to nie je batoľa, ktoré bolo na rodičoch závislé. Vo veľa veciach je už samostatný. Ani sa nenazdáme, a bude sa ženiť:-)...Tak ako sa nenazdali moji rodičia (a to som sa zďaleka neženil skoro:-). Aj im veľmi rýchlo prešlo obdobie nášho detstva, ktoré sme si my so sestrou často tak chceli urýchliť aspoň v snoch. Pamätám sa, ako som si predstavoval, čo bude, keď budem mať 18 rokov. Ako ďaleko sa mi videl rok 2000, v ktorom som si hovoril budem oslavovať neuveriteľných 28 rokov...Tie predstavy boli v mnohom naivné, pretože ako dieťa v bezpečnom svete okolo rodičov som sníval o niečom, čo je nestabilné, neisté, nebezpečné...Alebo možno práve tým krásne?Bláznivá rýchlosť času je neúprosná. Nevyužité šance čas späť nedáva, nediskutuje ani o náprave chýb návratom do minulosti. Ak napraviť chyby, tak len v budúcnosti…Čas prízvukuje len jedno – využite svoju chvíľu, každý deň, každú minútu. To, čo teraz neprežijete naplno, tak to sa už nikdy nezopakuje! Čas jednoducho nie sú len peniaze, ale aj zážitky, emócie, láska. Čas je život. Utečie pomedzi prsty, ani sa nenazdáme. Treba preto naplno žiť a prežívať každé momenty, ktoré dostaneme nadelené. Aby sme sa vtedy, keď sa priblíži naša posledná hodina, mohli spokojne pozrieť za seba a povedať si: „Ten čas stál za to...“Skončím trošku odľahčene - tým, ako pesimisticky (alebo realisticky?:-) vníma strašnú rýchlosť času môj ocino. Aj na Vianoce. Ocino už po návrate z polnočnej omše zvykne zahlásiť: „No, a pomaly máme po sviatkoch!“ Na to si naloží už „x-tý“ tanier kapustnice a oddá sa (napriek neskorej hodine) vianočnému hodovaniu. Vtedy viem, že aj ocino chápe, že ten čas nie je predsa len taký majster sveta, aby nám ukradol prvý a druhý sviatok vianočný. Ale podpichnúť (myslím to v dobrom) nás ocino v tomto smere musí. Veď čo ak by mu čas tú príležitosť odvial pred do nenávratna:-):..