Čierne labute, prognostici a varenie z vody

Aké však bolo jeho prekvapenie, keď vzápätí zistil, že nebude školený, ale že sám bude školiť! Jeho kolegovia totiž boli so znalosťami na tom ešte horšie a neprečítali toľko beletrie o špionáži ako on. Reich – Ranický teda školil a dospel k celoživotnému presvedčeniu: O prostriedkoch a činnostiach vnímaných ako tajomné, obostreté mýtami platí väčšinou jedna jediná veta. Všade sa varí z vody...Na tento príbeh si spomeniem vždy, keď čítam o tom, ako rôzni ekonómovia, sociológovia a iní nepochybne „vyštudovaní“ ľudia až spätne hodnotia príčiny ekonomickej a celkovo určite aj sociálnej a spoločenskej krízy, ktorej posledné roky čelíme. Respektíve, ktorá sa rokmi stále prehlbuje (aj keď sa nám to nezdá, respektíve si to nechceme pripustiť). Všetci títo glosátori však prechádzajú mlčaním fakt, že väčšina z nich pri predpovedaní krízy zlyhala. A nič tak hlboké a vo svojej podstate až fatálne ako prebiehajúca kríza vo svojich prognózach nepripúšťala. Na druhej strane, boli to častejšie bežní ľudia, ktorí videli svet okolo seba často inak a tí skôr predpovedali, že veci sa nevyvíjajú tak dobre, ako to vykresľuje väčšina. Už Nassim Taleb, autor Čiernej labute, tvrdil, že informovaní a inteligentní jedinci si v prognózach nevedú o nič lepšie ako taxikári. Aj keď medzi týmito skupinami videl jeden zásadný rozdiel. Taxikári, na rozdiel od vzdelancov, nebývali tak presvedčení, že problému rozumejú. Neboli expertmi, čoho si boli vedomí. Podľa Taleba všetci tápali, ale špičkoví myslitelia sa domnievali, že vidia hlbšie ako ostatní do problematiky len preto, že sú špičkovými mysliteľmi. Ono to tak býva, tvrdí Taleb, že ak patríte k elite, akosi automaticky predpokladáte, že toho viete viac ako ostatní.Možno teraz prekvapím, ale ďalej nebudem pokračovať v (skrytej či otvorenej) podpore prognostických predispozícií bežných ľudí . Naopak. Jedna kniha ma presvedčila, že stále existujú vzdelaní ľudia, ktorí už pred rokmi, pred viacerými rokmi tvrdili, že náš svet sa nenachádza v dobrom stave. Že sme na križovatke, ktorá nás napĺňa obavami. Chvalabohu ale, obavami len na jednej strane. Na druhej strane existuje nádej. Presne v tomto duchu nazval knihu svojich rozhovorov s poprednými osobnosťami svetovej vedy, sociológie a politológie Jacek Żakowski. Obavy a nádeje.V posledných dňoch som ju dočítal už druhýkrát. A druhýkrát som zostal šokovaný. Z toho, čo respondenti Jaceka Żakowského tvrdili dávno, dávno pred rokom 2008. Z názorov, ktoré sa v mienkotvorných médiách objavujú jemne povedané nie príliš často. Z myšlienok, ktoré sa ako prognostické v podstate aj naplnili. Z myšlienok budiacich obavy aj nádeje.Napríklad poľský filozof Krzysztof Michalski v rozhovore pre Jaceka Żakowského už v roku 1996 tvrdil, že “žijeme v epoche veľkého chaosu, v stále hustejšom pojmovom mraku, cez ktorý toho veľa nevidíme. Dnes málokto verí, že v historickej perspektíve môže byť len lepšie. Stratili sme nádej, že niekam smerujeme, že máme cieľový prístav. Človek má v súčasnosti problém predstaviť si nielen budúcnosť spoločenstva, v ktorom žije, ale aj svoju vlastnú. Nie sme schopní predstaviť si, ako bude vyzerať svet v blízkom horizonte nášho života, za päť, desať, dvadsať rokov. Ak má spoločnosť prežiť, musíme samozrejme získať rovnováhu medzi stabilitou a zmenou, v našom živote sa nemôže všetko stále meniť.“ Že čo také prognostické povedal Krzysztof Michalski? Myslím, že naznačil veľa z toho, v akom svete sme sa ocitli už pred 16 rokmi. Povedal aj to, že „dnes“ už nie je tak rozšírená viera v nejaké „nadčasové ideály“, ktorá nám pomáhala usporiadať, a tým aj chápať dejiny. Aj preto sa podľa neho hovorí o konci paradigiem. Myslím si aj to, že hmla ako výsledok pojmového mraku je čoraz hustejšia...Optimistickejšie v tom istom roku (1996) nevyznel ani nemecký sociológ a politológ Ralf Dahrendorf. Ten v spomenutom roku spomína napríklad rozpadajúcu sa strednú vrstvu. A takisto aj viacerými velebenú konkurenciu, ktorá však nesie podľa Dahrendorfa len dva možné výsledky – úspech a bohatstvo na jednej strane a prehru a chudobu na strane druhej. A ktorá ničí spoločenské putá, solidaritu, spoluprácu. „Už dnes je zjavný konflikt medzi blahobytom a solidaritou. Zásadné ohrozenie slobody vidím v situácii, kedy bude konkurenciou spoločenská solidarita definitívne zničená a veľká časť ľudí príde k záveru, že prišli o svoje miesto vo svete a od nikoho už nemôžu očakávať pomoc. Vtedy začnú sociálne nepokoje a volanie po silnej autoritatívnej vláde bude mať veľkú podporu,“ povedal pred 16 rokmi v rozhovore pre Żakowského Dahrendorf.Sir Ralf Dahrendorf, niekdajší riaditeľ London School of Economics a takisto rektor St. Anthony´s College v Oxforde, okolo seba videl svet, v ktorom má stále viac príslušníkov strednej triedy strach zo spoločenského poklesu. Ktorý príde bez ohľadu na ich snahu. V roku, kedy väčšina ekonómov na svete žila optimizmom z bezprecedentného ekonomického boomu, predpovedal, že svet čaká veľmi bolestivý proces. Proces, ktorý v ďalšom desaťročí prinesie javy, ktorým ak budeme chcieť čeliť, budeme mať problém ubrániť úroveň nášho blahobytu a slobody. Tým nasledujúcim desaťročím myslel roky do 2006. Zmýlil sa o tak veľa?S profesorom Sloan School of Management v Massachusetts a Institute of Technology v Bostone Lesterom C. Thurowom sa Jacek Zakowski rozprával „až“ v roku 1997. Odpovede sú však rovnako pesimistické. A aj na súčasnosť pomerne presné.Profesor Thurow 15 rokov dozadu prognózoval „postupný rozklad západnej civilizácie, ktorý bude prebiehať tak pomaly, že to nikto z nás nepocíti.“ Túto svoju tézu dokumentoval na príklade 60% strednej triedy a nižšej strednej triedy Američanov, ktorým napriek rôznym opatreniam klesli mzdy o 20%. Keby sa tak stalo zo dňa na deň, vypukla by revolúcia. Za 25 rokov sa však podľa Thurowa dá zvyknúť. Pokles nepredstavuje 1% ročne a ľudia to tak v podstate nezaznamenávajú. Veď predsa ich nominálne mzdy rastú! Až na to, že ročné zvýšenie platu je vždy menšie ako ročná inflácia.Pesimizmus Thurowa sa tiahne celým rozhovorom. Tvrdí, že už nevidí žiadnu veľkú myšlienku, pre ktorú by sme ako ľudia pristúpili na obetu či prijali kolektívne odriekanie. Doba veľkých vízií podľa neho už skončila. V kultúre Západu zvíťazil egoistický pragmatizmus, ktorý vedie k tomu, že väčšina ľudí chce to najlepšie len pre seba. Z našich veľkých túžob zostala len jedna - mať čo najviac vecí a svätý pokoj.„Demokratický kapitalizmus má v sebe prinajmenej dva zásadné protiklady, ktoré sa raz museli vyhrotiť. Prvým je konflikt medzi demokraciou, podporujúcou rovnosť, a trhom, ktorý vytvára nerovnosť. Demokracia priznáva jeden hlas každému občanovi bez ohľadu na to, či je inteligentný alebo hlúpy, dostatočne či nedostatočne informovaný, pracovitý alebo darebný. Druhým rozporom je napätie medzi spotrebou a investovaním. Kapitalizmus si pochvaľuje spotrebu, ale súčasne vyžaduje investovanie. Ale tie isté zdroje nie je možné konzumovať a investovať súčasne. A predovšetkým nie je možné prinútiť stúpencov maximálnej spotreby k tomu, aby investovali v prospech niekoho iného, napríklad do cudzích detí alebo budúcich generácií. Odriekanie sa niečoho najmä v záujme verejného blaha si žiada inú motiváciu, ako je osobný záujem. Mala by existovať nejaká idea, prísľub, perspektíva, nejaký kolektívny sen či túžba. U Rimanov to bola ďalšia územná expanzia, dobývanie nových území. Pre náš svet to v poslednom polstoročí bolo súperenie veľmocí. Keď však idea zmizne, príde ničivé prázdno, ktoré môže viezť k pádu veľkej civilizácie,“ odkryl svoju hrozivú prognózu v roku 1997.Na záver ešte myšlienky Benjamina R. Barbera, profesora politických vied na Rutgers University v štáte New Jersey, z knihy rozhovorov, ktoré viedol Jacek Zakowski. Tieto jeho názory sú z roku 1998. Hádam tiež prispejú k hľadaniu odpovedí, v akom stave je náš svet teraz, v roku 2012, či v našich životoch v tomto období prevládajú skôr obavy, alebo skôr nádeje. Benjamin R. Barber okrem iného poznamenal, že „ak chceme, aby prežila normálna spoločnosť, bez ktorej v dlhšej perspektíve nebudeme mať ani slobodu, ani demokraciu, musíme získať späť aspoň časť nášho verejného života, ktorú uchvátil trh.“ Už v roku 1998 veril tomu, že sa blíži chvíľa, kedy napriek sile reklamy a marketingu ľudia pochopia, že konzumná totalita trhu ničí ich životy, rovnako tak ako predtým pochopili, že ich životy ničí totalita komunizmu či fašizmu. „Uspokojovanie potrieb bolo hnacou silou starého kapitalizmu, ktorý produkoval tovary, aby uspokojil dopyt. V súčasnom kapitalizme sa však umelo vytvára dopyt, aby sa mohli vyrábať výrobky. Časom si však bude stále viac ľudí klásť otázku, či konzumný život je práve to, čo ich robí šťastnými. Či im naozaj poskytuje šťastie skutočnosť, že miesto 30 televíznych kanálov ich doma majú 300...“ pýtal sa Thurow.Żakowského Obavy a nádeje nie sú o predložení jednej, nezvratnej pravdy. Taká neexistuje. Sú najmä o otázkach, ktoré by sme si mali klásť. A o často možno až provokatívnych myšlienkach v odpovediach na tieto otázky. Čo je však najdôležitejšie, táto kniha je aj o nádeji, nielen o obave. Bez ohľadu na to, čo v súčasnosti prežívame, či ide „len“ o cyklickú krízu, alebo tak ako tvrdí Juraj Mesík o štrukturálnu krízu civilizácie, svet bude pokračovať ďalej. A záleží len na nás, aké miesto v ňom si vybudujeme. Šťastie v tom pokrízovom svete bude ležať ešte viac ako doteraz nie v materiálnom, ale v duševnom. Hodnotu nebudú mať peniaze či autá, ale rodina, komunita, spoločenstvá. S nimi budeme naozaj správne a udržateľne bohatí...