Otázku však môžeme položiť aj inak. Oplatí sa v tomto svete byť dobrým po 365 dní v roku? Oplatí sa hľadať v ľuďoch dobro? Nezávidieť? Neohovárať? Oplatí sa dôverovať ľuďom, otvárať sa im, dávať im energiu – veriac, že čo dám, to aj (logicky?) dostanem? Oplatí sa neklamať? Som presvedčený, že sa oplatí byť dobrým a dodržiavať mravné zásady v živote. Do smrti však nezabudnem na vetu jedného môjho staršieho priateľa, človeka, ktorého si veľmi vážim. Tento čestný a vzdelaný chlap, ktorý toho v živote už veľa preskákal, sa mi zdôveril s jednou svojou životnou pravdou, na ktorú prišiel počas svojich doterajších potuliek životom... „Dávajte si pozor na ľudí, neverte každému a nečakajte, že všetci ocenia ponúkané dobro. Je veľa ľudí, ktorí nehrajú s čistými kartami. A tí už len z princípu neveria nikomu, že môže naopak hrať s férovými kartami. Svetu vládne cynizmus, a najmä darebáci akoby už neverili, že niekto môže byť morálne čestný a od srdca dobráčisko.“Zdá sa, že cynizmus (najmä v zmysle mravnej otupenosti a bezohľadnosti) je zakorenený všade. V športe, v ktorom už pod diktátom komercionalizácie dávno neplatí okrídlené „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“. Pod prizmou výhry a následnej slávy sa potom veselo darí rôznym nečestným praktikám ako doping či korupcia. Cynizmus je aj v politike, v ktorej nefér prostriedky ako klamstvo a údery pod pás nerobia v záujme dosiahnutia účelu zainteresovaným stranám a politikom žiadny problém. A v ktorej už ťažko uspejú aj ľudia, ktorí to myslia dobre, sú pokorní a najmä „čistí“ (to znamená že nechcú hrabať pre seba, ale berú politiku naozaj ako službu). Pretože toto odvetvie, zvané aj „panské huncútstvo“, jeho aktéri od nežnej revolúcie už natoľko sprofanovali, že v ňom nikto nikomu neverí ani nos medzi ušami. Sprofanovaní čistým ľuďom neveria obzvlášť.Zdá sa, že vo svete okolo nás cynizmus kvitne naozaj všade. V biznise, v ktorom potom až priveľmi často ruka ruku myje. V priateľských i rodinných vzťahoch, v ktorých sa často nezvykneme pozerať na ich hĺbku, ale skôr na ich pragmatickosť (to znamená čakanie na to, čo od vzťahu dostanem – bez toho aby som niečo aj dal). A mohli by sme pokračovať...Spomenuté však nevnímam pesimisticky, pretože onen cynizmus ešte nehrá (a určite ani nikdy nebude hrať) prvé husle. Alebo opatrnejšie povedané – cynizmus ešte všetkých nezlomil. Stále je nás výrazne viac, ktorí veríme, že sa oplatí hrať fair-play. Že veríme v isté morálne zásady, ktoré by pri dosahovaní našich cieľov nikdy nemali byť vytlačené na okraj. Verím tomu, že väčšina ľudí ešte stále oceňuje ľudskosť namiesto bezohľadnosti.A práve na obyčajnú ľudskosť by sme určite nemali čakávať iba na Vianoc. Voniame ňou totiž už pri narodení, tak ako ňou voňal Ježiško. Tú vôňu by sme preto mali šíriť všade, kam nás osud zaveje. Každý boží deň. V takom prípade nás už Vianoce nemusia robiť lepšími.Nie, nie som naivný. Neverím na dokonalosť. Každý z nás je hriešny. Aj keď žije podľa Desatora. Ale ani možné hriechy by nemali byť prekážkou v našej snahe o šírenie epidémie človečiny v hociktorý deň v roku. V takom prípade sa potom aj vianočné sviatky dajú prežiť hlbšie a duchovnejšie. A aj Ježiško bude z nás môže mať väčšiu radosť...
Čím môžeme potešiť Ježiška?
Neznášam to klišé. Podľa ktorého sa z nás všetkých práve vo vianočnom čase stávajú lepší, krajší ľudia, než v skutočnosti sme. Podľa ktorého práve na Vianoce sa otvárajú naše srdcia, všetky do jedného. Neverím tomuto klišé, pretože vidím, aký svet okolo nás po väčšinu roka naozaj je. A aký sme aj my všetci. Vianoce a samotný Ježiško by sa jednoducho aj na hlavu mohli postaviť, ale dobrých ľudí z nás všetkých natrvalo len za tie tri sviatočné dni oni sami nespravia. A na druhej strane - sekať dobrotu a tváriť sa milo len tieto tri dni v roku je jednoducho sakramentsky málo.