Čomu v podnikaní verím II.

„Klobúk dolu, že ste sa rozhodli podnikať. Ja by som do prostredia, v ktorom je koláč už rozdelený, nešla. Nie som taká odvážna,“ povedala na margo môjho podnikania jedna staršia pani, s ktorou som sa zoznámil v rámci obchodných vzťahov. Môj protiargument o tom, že žiadna situácia na trhu nie je konštantná a môže sa zmeniť, však zobrala. Ono už pri žiadaní živnostenského oprávnenia som si takto analyzoval situáciu v obore: Prečo by som mal akceptovať názor, že je koláč rozdelený? Prerozdelím ho! Ten môj podiel si nájdem!Samozrejme, bál som sa, a stále aj bojím. Viem, že tak ako celkovo v živote, aj v podnikaní platí, že úspech je všetkých, neúspech iba jedného. „Bude sa Ti dariť?“ pýtal sa ma často na začiatku otec. Nevedel som odpovedať. A stále neviem. Jednoducho neviem, či sa bude dariť. Čo však viem, je to, že verím, že sa dariť bude. Že úsilie a energia vložené do podnikania, do vzťahov s ľuďmi vo firme, s partnermi, s okolím, že to všetko sa vráti. A že napriek občasným (v živote myslím celkom bežným) pádom ma „ten hore“ nenechá dolu. Už som na vlastnej koži pocítil, že vlastné podnikanie nie je o istote. Respektíve že je o jednej jedinej istote, ktorou je neistota. Ale je život o niečom inom?V podnikaní by mal človek disponovať zhruba rovnakou mierou sebavedomím i pokorou. Ak niečo z toho prevažuje, misky váh nie sú v rovnováhe a to podnikaniu škodí. Najmä na pokoru si však treba posvietiť. Je jej na skladoch málo. Veľmi málo. Akoby „majstrom sveta“ už nesvedčala...Je to hlboký omyl. Ak pokora absentuje, človek na to doplatí. Skôr či neskôr...Spomínam si na tréning manažmentu jednej veľkej firmy. Pred tréningom som na vyžiadanie dostal od public relations manažéra danej firmy mailom charakteristiky členov manažmentu. Po prečítaní som sa zľakol. Jeden agresívny, druhý arogantný, ďalší ľahostajný...Na tréningu som však nevychádzal z údivu. Tí ľudia sa dali natierať na chlieb, lepších som nikdy na tréningoch nemal! Spätne si myslím, že iní ani byť nemohli. Moja maličkosť sa totiž pred nich nepostavila pre to, aby ich mentorsky napomínala. Nehral som sa pred nimi na neomylného komunikačného pána Boha. Bol som normálny. Podelil som sa s nimi o moje skúsenosti. Odporučil im isté komunikačné postupy. Odporučil. Poradil...Verím, že ak pred sebou videli normálneho (a hádam aspoň trošku skúseného človeka:-) človeka, tak sa nemali prečo ku mne správať zle.„Nechoď do toho tendra, ak nepoznáš pána X či pani Y,“ povedal mi onehdy jeden kolega z nemenovanej agentúry len pár minút po zoznámení. „Ja chodím len do čistých tendrov, kedy mám istotu, že „to“ je nádejné,“ dodal znalecky. Mali sme spolu robiť, ale ja som s ním po spomenutom rozhovore skončil. Odmietam pesimistické a porazenecké reči ex ante. To sa jednoducho prieči mojim životným zásadám...Samozrejme, nie som naivný. Viem, že kontakty človeku pomáhajú. Pamätám, ako mi počas štúdia v USA povedal jeden profesor: „Aj tu v Amerike odporúčanie letí. Ale zároveň platí, že ak niekoho odporúčam, musím si byť stopercentne istý, že daný človek ma nesklame. Že vo veci, v ktorej ho presadzujem, je doma.“Mám z môjho doterajšieho podnikania jeden zaujímavý poznatok. Klienti, ak sú spokojní, nielenže načas platia:-), ale najmä odporúčajú ďalej! Toto je tá najlepšia cesta, ako robiť „nové biznisy“. Veľmi si ju vážim. Toto je podľa mňa tiež jeden zo základov dlhodobého úspešného podnikania. Apropos, základy podnikania. Stavajú sa niekoľko mesiacov, rok, dva roky. Ani môj príklad nie je (nebude) iný. Podnikanie nebýva na začiatku o peniazoch. Tie však, ak nie sú cieľom, ale prostriedkom, určite prídu.A čo si budeme hovoriť, práve tá neistota je jedným z najvzrušujúcejších elementov celého podnikateľského úsilia. Neuveriteľne totiž poháňa ďalej:-)...