Dieťa ako predmet luxusnej spotreby?

Pôvodne som sa chcel v tomto texte primárne vyjadriť k témam manželstvo, rodina a podpora rodín s deťmi. Preto, lebo ma, čítajúc sobotné Lidové noviny, vyprovokovali názory vybraných respondentov (ekonóm, sociológ, demografka, matematik a evolučný biológ) vo veľkom článku z prílohy Orientace, nazvanom “Vítejte v době postrodinné”.Niektoré z názorov ma vyprovokovali z dôvodu nesúhlasu. Ide napríklad o názor evolučného biológa Jana Zrzavého, ktorý v popise súčasného stavu manželstvo zúžil na ekonomický nástroj umožňujúci dediť a ktorý rodinu vníma primárne len ako ekonomickú jednotku umožňujúcu medzigeneračný transfer zdrojov. Inak povedané, význam rodiny dnes padá aj preto, lebo "k ničomu nie je" a dieťa sme odsunuli do kategórie predmetov luxusnej spotreby, ako je napríklad Maltézsky pinč.Niektorí z ďalších respondentov s Janom Zrzavým viac menej súhlasili, pozerajúc sa na manželstvo a rodinu skôr cez prizmu ekonomických parametrov. Buď sa to oplatí finančne, alebo nie. Ako onedlho trojnásobnému otcovi sa mi nečítali dobre slová, zužujúce diskusiu o deťoch a ich počte v rodine len na čísla, akoby sa význam a túžba mať a vychovávať deti dali a najmä mali merať len cez peniaze. Našťastie sa ale v predmetnej debate našli aj oponenti spomenutým názorom, tvrdiaci (ako napríklad ekonóm Otakar Hampl), že "našťastie stále zostávajú živé aj tie ušľachtilé a ľudské pohnútky mať deti, pretože inak už by za súčasných, nevýhodne nastavených ekonomických podmienok rodiny s deťmi prakticky prestali existovať a deti by sa prestali rodiť."Súhlasil som aj s názorom matematika Pavla Rusého, ktorý manželstvo a rodinu považuje na normálny spôsob života. Čo je podľa neho nenormálne, je postoj spoločnosti a politickej reprezentácie k rodine a rodičovstvu. Alebo s tvrdením už spomínaného sociológa Ivana Možného, že strata prestíže manželstva vedie k úpadku rodiny a je výrazom rezignácie našej kultúry na ovplyvňovanie vlastnej budúcnosti.Viacerí z respondentov sa mimochodom vyslovovali za väčšiu finančnú podporu rodín s deťmi. A to nie tou cestou, aby im štát dával viac peňazí, ale aby rodičom nebral ich príjmy (to znamená napríklad rôzne formy daňových úľav pre rodiny s deťmi).Po pozornom prečítaní celého článku, ktorý končil v perexe uvedenou citáciou už spomínaného Ivana Možného na tému, koho problémom je problém chudoby (mierené na pomoc viacdetným rodinám - hoc nie je možné stavať celkom na jednu úroveň rodinnú a sociálnu politiku), som si však uvedomil zásadnú vec, a síce že tieto názory Lidové noviny nepublikovali preto, aby dali za pravdu jeden či druhej strane. Lidové noviny „len“ otvorili diskusiu na tému, ktorá mala byť už roky dozadu jednou z dominantných nielen v Čechách, ale aj u nás na Slovensku. Ak sa pritom spoločnosť bude chcieť nejakým konsenzom dohodnúť na východiskách, ktoré by mali byť základom dlhodobého riešenie tejto témy (najmä podpora rodín s deťmi), nemôže/nemalo by na začiatku stáť obhajovanie názorov len jednej či druhej strany. Ja osobne som síce pevne na strane prorodinnej politiky a takisto aj manželstva, ale veľmi pozorne som si prečítal aj názory opačné. S ktorými síce nesúhlasím, ale ich rešpektujem. Z tohto pohľadu, bez ohľadu na môj názor na inkriminované témy, oceňujem najmä krok Lidových novín. Nie je to prvýkrát, keď som sa v českej tlači začítal do tém, možno aj kontroverzných, ktoré hýbu spoločnosťou. Veď kto iný by sa mal snažiť takéto témy otvárať a do hĺbky ich aj rozoberať, ak nie médiá...