Dobrý kňaz ako Demostenes

Nechcem nikdy hodnotiť kňaza, na dôvažok kňaza cudzieho. Na hodnotenie toho, ako svoje poslanie kňaz v tej či onej farnosti napĺňa, sú iní. Vrátane toho najvyššieho nad ním. A myslím si, že veriaci človek by mal chodiť do kostola na sväté omše nie kvôli kňazovi, ale kvôli sebe samému. Farár by nemal byť cieľom návštevy chrámu. Avšak je samozrejmé, v procese slávenia sviatosti svätej omše hrá kňaz nezastupiteľnú úlohu. Mám jeden postreh, ktorý myslím priamo vplýva na to, do akej miery je kňaz obľúbený viac, alebo menej. A do akej miery získava ľudí na svoju stranu. Toto všetko závisí najmä na tom, ako farár komunikuje.Kňaz musí empaticky a s citom komunikovať so svojimi „ovečkami“ stále, nielen počas svätej omše. Farníci ho potrebujú – aby poradil, udal smer, vlial sily, oživil nádej. Často býva vnímaný ako posledná záchrana. Samozrejme, aj kňaz je iba človek, so svojimi plusmi aj mínusmi, človek, ktorý sa niekedy raduje, ale niekedy aj smúti. Nikdy by však nemal byť arogantný.„Svadobná omša nebude, iba krátka slávnosť. Nechodili u mňa na poučenie,“ takto ničil budúcu svokru jedného môjho kamaráta miestny pán farár pred svadbou, ktorú mal kamarát mať (a ktorá aj prebehla) v rodisku jeho manželky.„Boli v Amerike, nemali kedy polroka chodiť. A u zaťovho pána farára boli aspoň na skrátenom poučení,“ argumentovala, s plačom v očiach, jeho svokra.„To ma nezaujíma,“ odpovedal kňaz bez štipky empatie.So svadobnou omšou ich napínal až do začiatku obradu. Nakoniec ju urobil tak ako má byť. Ale stálo to za to, to naťahovanie? Z komunikačného hľadiska podľa mňa nie. Odvtedy už síce prebehlo skoro 10 rokov, ale môj kamarát s manželkou nezabudli na tie nervy. A to všetko kvôli absencii dávky citu v komunikácii.Opačným prípadom je mladý pán farár tu v Šamoríne. Je to doslova mladý normálny chalan, scestovaný (študoval v Taliansku), ktorý vie, že aj v cirkvi platí to známe „kto nekomunikuje, ten nežije“. A tento pán farár robí na fare stretnutia veriacich, spoločenstvo už zorganizovalo aj ples, plus je k dispozícii po dohode ak môže hocikedy. Na svätenie príbytkov. Na krstenie detí. Na korčuľovanie sa po hrádzi (aj keď to som s ním ešte neabsolvoval:-)...Tento šamorínsky kňaz zároveň výrazne oslovuje ľudí počas omše vo svojich kázňach. Rozoberá v nich evanjeliá, zdôrazňuje duchovný a mravný rámec našich životov, poukazuje na formalitu vo viere, vo vzťahoch, v živote. Ak k tomu pridá popri verbálnej aj citlivo vybranú neverbálnu komunikáciu vo foriem gestikulácie, ľudia v kostole počúvajú s otvorenými ústami a v kostole je ticho, že ani nášho Mareka nepočuť:-)...Tak ako dnes, farár kázal dvadsať minút. K veci. Podľa učebníc rétoriky – na začiatku stručne naznačil, čo povie. V strede (jadre) to povedal. A na záver zhrnul, čo povedal. Všetko bez papiera...Naproti tomu iný pán farár, na ktorého omši som zase bol v mojej rodnej dedine, tak pri tom sa mi zdalo, že na teológii počas hodín písania kázne chýbal. Nudná reč, bez neverbálnych foriem komunikácie. Statická. Všetko čítané z papiera. Akoby len z čítania vypísal štyri vety a tie sa snažil zaobaliť peknými slovami. Oproti Šamorínu sto a jedno.Myslím, že komunikácia je to, čo kňazom pomáha získavať si pozornosť a priazeň veriacich. Komunikácia nielen tak pro forma, nič nehovoriaca. Ale komunikácia k veci. Obrazne povedané, kňaz –dobrý rečník by mal byť skôr ako Demostenes, a menej ako Cicero. Pretože keď Cicero, nepochybne skvelý rečník, dorečnil, zvyklo v dave zahučať: „Skvelá reč, pekne hovoril!“ Ale keď dohovoril iný skvelý rečník Demostenes, v dave zaznelo niečo iné: „Skvelá reč, toho budeme nasledovať!“