Dobrý sused ešte žije

Viem, že chyba, že sa nepoznáme bližšie, leží na obidvoch stranách. Nevyzúvam sa z nej, aj u mňa by bolo treba viac času na spoznávanie. Rád by som niekedy poznal susedov bližšie. Tak ako sa mi to darilo v detstve na dedine. Tam sa nielenže poznali susedia, ale doslova každý s každým. Na dedine ma susedom prezývali nielen tí „praví“ susedia bývajúci vedľa nás, ale v podstate aj ľudia žijúci na druhom konci dediny. Ale čo sa čo čudovať na dedinu rátajúcu ledva 800 duší?Mať dobrých susedov je dôležité, niekedy životne dôležité. Keď som bol malý, raz nám takto pomohli naši dedinskí susedia.„Zuzka, dym, z pivnice! Uhlie sa chytilo! Buď deti, musíme ratovať chalupu!“ zobudil ma raz v noci po polnoci otcov rev smerom k mamine. V pivnici sa chytili len dva dni predtým dovezené brikety a začalo sa z nich dymiť. Dym sa pomaličky niesol celou pivnicou.Nepotreboval som budiť, zoskočil som z postele ako srna. „Musíme uhlie vyhádzať malým pivničným oknom späť do garáže, a tam ho rozložiť po kopách. Rýchlo!“ kričal otec. Otec uhlie vyhadzoval von oknom, a mama „rozkladala“ v garáži. My so sestrou sme sa snažili tiež pomôcť, aj keď vo veku ani nie desať rokov sa príliš o pomoci ešte hovoriť nedalo. Najmä keď bolo treba konať rýchlo.„Nestíhame to vyhodiť, skús zabúchať susedom, či by nám neprišli pomôcť,“ poprosil ma otec. Bál som sa, že zhoríme. Utekal som preto ozlomkrky prosiť o pomoc susedov. Zobudil som pomaly pol dediny.Prišli všetci, aj vzdialení susedia z našej „uličky“. Ľudia asi zo šiestich domov. Ani všetci neboli potrební, priestor v pivnici máme malý. Ale aspoň sa striedali pri lopate, a uhlie bolo za chvíľku vypratané v garáži. Susedia nám pomohli zachrániť strechu nad hlavou.Paradoxom je, že ratovať nás pomáhal aj sused, s ktorým sa naši predtým dlhšiu dobu nerozprávali. Po tejto udalosti si síce do náručia navzájom nezačali padať, ale aspoň sa začali zdraviť a normálnejšie koexistovať...Veru, teplé susedské vzťahy vedeli udržiavať naši predkovia. Aspoň navonok:-). Moja babička a jej susedky doslova navonok – tie Vám zvykli vysedávať na ulici v centre dediny, minimálne v nedeľu poobede, aj dlhé hodiny. Všetky babky na desať domov doľava a doprava od mojej babičky (keďže ona bývala priamo v centre dedinského diania). Každý vytiahla stoličku a začali sa „vyprávat“. Alebo lepšie povedané sledovať okolie - okolitých dedinčanov, okolitý ruch, a ten aj náležite komentovať. Sedem s.r.o. sa oproti tomu môže schovať...Ale teraz vážne – dobré susedské vzťahy dokazovali a dokazujú na dedine aj rôzne formy vzájomnej pomoci. Pomôž Ty mne, pomôžem aj ja Tebe. „Hermínka, nemáš prosím Ta kmín?“ na tento a iný produkt sa zvykli moju babičku pýtať susedky, v nádeji, že Hermínka (to ako moja babička) vytrhne tŕň z päty. A moja stará mama aj zväčša vytrhla. Keď mohla, pomohla. Lebo vedela, že „na oplátku“ sa jej dostane pomoci zo strany niektorej zo susediek/susedov. Príkladom pomoci „na oplátku“ je napríklad suseda Škodová, ktorej sme za socializmu chodili so starými rodičmi robiť burčiak. Museli sme k nej, lebo sme nemali lis, do ktorého sa sypali jablká a z ktorého sme “vytočili“ kvalitný burčiak. Suseda Škodová vždy pomohla. A zadarmo. Susedské partnerstvo ako z učebnice.Niekto bude namietať, že predsa aj na dedine žijú ľudia a niekedy bývalo či býva na vidieku nielen susedská pomoc, ale aj susedská nevraživosť. Súhlasím. Ale pokiaľ si pamätám, väčšinou sa dve rozhádané strany (ono hádať sa nezvykli celé rodiny, ale hádky vznikali skôr po línii dve susedky – pričom susedia medzitým skočili na pivo) hnevali iba pár dní, týždňov či mesiacov. A nakoniec sa vždy udobrili. Pretože na dedine inej cesty nebolo! Aspoň sedliacky rozum tak vravel. A sedliaci bez ohľadu na väčšinou minimálne vzdelanie (hovorím o generácii mojich starých rodičov) hlúpi neboli...A ak sa aj hádalo, tak to boli hádky kultivované. Na úrovni. Bez zbytočných slov. Akoby vystrihnuté z reklamy na ticho.Ešte jedna vec symbolizujúca pevné susedské vzťahy mi zostala v pamäti, a praktizuje sa do dnes. Rozdávanie koláčov a nalievanie páleného susedom alebo hoc aj okolostojacim počas dedinskej svadby. Tak bolo aj keď som sa ja ženil. Svadobnú sobotu sme začali raňajkami u mojich rodičov, po ktorých sme nasadli do autobusu (ja do auta) smer nevestina dedina, kde bola svadba. Ale ešte predtým ako sme odišli, otec a mama vybehli na chvíľku medzi na ulici sa (cielene) ponevierajúcich susedov, mama s podnosom plným zákuskov a otec s páleným a štamperlíkmi. A hostilo sa, na znak úcty, ktorú susedia požívajú...Mám pocit, že v meste „na byte“ to už o takých pevných susedských vzťahoch nie je. Neviem v meste o veľa ľuďoch, ktorí by tak ako sme zvykli na dedine nechali susedovi pri odchode na dovolenku kľúče od bytu, aby dva – tri razy kým budú preč popolieval kvety. Neviem v meste o veľa ľuďoch žijúcich v bytoch, ktorí by vychádzali zo svojej ulity a snažili sa nadviazať bližšie susedské vzťahy (viem, že niet často času – a sebakriticky priznám platí to aj v mojom prípade). Neviem v meste o veľa ľuďoch, ktorí by si susedom z vedľajšieho bytu povarovali cez noc deti, aby susedia mohli na zábavu či do divadla. Neviem, možno sa mýlim. Ale mám veľa priateľov i rodiny žijúcich v mestách v bytoch.Ale česť susedským výnimkám. Určite existujú aj vzorné bytové susedské vzťahy. A mám pocit, že to pôjde aj u nás v Šamoríne. A to nepíšem len preto, lebo „ten horný“ sused číta moje blogy („My vieme, že Majko chodí do školy – všetko je na webe!“ povedal sused pred pár dňami s úsmevom mojej manželke – sused pozdravujem:-). Keď snaha je (čo myslím si že v prípade našej bytovky je), myslím, že to chce iba čas, aby sme si my zvykli na našich susedov a oni na nás. A čo tam, kde to nejde? Možno by bolo načim byt od bytu sa predstavovať, tak ako to robili dvaja chlapi žijúci spolu vo filme Americká krása. Aj keď – ten sused, dôstojník vo výslužbe s tvrdým výrazom v tvári, ani túto ich snahu nepochopil. Nuž, ani v Amerike susedské ruže nie vždy kvitnú!