Ja bol niekto iný alebo ako sa jedna neznáma so mnou odfotiť chcela

Hlási sa ku mne hneď skraja rautu. "Môžete sa so mnou odfotiť prosím? Mohla by som mať fotografiu s vami?" pýta sa ma dupľovane a veľmi asertívne mladá, sympatická čiernovlasá žena. Okamžite si ma k sebe aj pritíska (manželka tiež prítomná na raute to detailnejšie neregistruje), aby som si to fotenie hádam nerozmyslel, a štylizuje nás oboch pred fotoaparát muža, ktorý ju na akcii sprevádza. Ani pohárik si odložiť nestíham.To fotenie trvá 15 sekúnd, hlavou mi však prebleskuje rádovo oveľa viac myšlienok, ako za rovnaký časový úsek počas "bežnej prevádzky" môjho mozgu. Kto to je? Veď ma aj oslovila priezviskom, žeby fanúšička hovorcov? Alebo som zbytočne skromný, a len ja som jej hovorcovskou múzou? Či to je iba osoba zbožňujúca ministra kultúry, ale keďže on na premiére nie je, stačí jej fotka s jeho hovorcom a ja sa pre ňu stanem médiom, pomocou ktorého sa na ministra bude v budúcnosti napájať?Ako rýchlo prikvitla, ešte rýchlejšie s prianím pekného večera odchádza, aj so svojím sprievodom. Sadajú si však len kúsok od nás, žiaden ďalší hosť ju/ich nezaujíma. Aspoň to tak vyzerá. Ich oázu však o niekoľko minút pretínam tentokrát ja. Chcem vedieť meno mojej ctiteľky..."Samozrejme, volám sa......," reaguje s jemným úsmevom na moju otázku.Aby reč nestála a situácia nenabrala nečakaný, groteskný či iný nádych, pýtam sa ich na film. Ako sa im páčil, ako vnímali výkony jeho protagonistov, čo dejová línia. Tvárim sa zúčastnene, ako že som ho videl. Najmä pani z páru diktuje tempo odpovede. Chlapa takmer ani k slovu nepúšťa. To však v tej chvíli ešte netuším, že onen chlapík má v talóne otázku veru ťažkého kalibru k dispozícii. Vybaľuje ju na mňa hneď po tom, ako "jeho"(?) pani ukončuje svoju umeleckú analýzu (myslím to v dobrom) práve videného diela."Ako dlho ste tento film vlastne točili?" pýta sa ma znenazdajky."My? Tento film?" kokcem, akoby som ani nebol tam kde som, ale skôr na stretnutí alkoholikov, ktorých po záťahu prekvapí aj úplne banálna otázka."Áno, koľko vám to trvalo, myslím, že to bolo aj na exteriéry totiž veľmi náročné," pridáva sa moja "ctiteľka.""Ja, ja neviem ako dlho sme to točili, mňa to priznám sa nezaujíma," zhruba v tejto rovine dostávam zo svojho hlbokého vnútra hádam nie príliš plytké kvantifikovanie dĺžky nakrúcania.Obaja po mojich slovách pozerajú na mňa trochu neveriacky. A ja som na pochybách, kto vlastne som v ich očiach. Moje pomaličky rozkvitajúce (predtým spalo) narcistické ego, plné spokojného pohľadu na samého seba ako hovorcu, o fotky s ktorým začína mať záujem pospolitá verejnosť, padá naspäť do útlmového režimu. Dvojica si ma, vyzerá to tak, s niekým zmýlila. Meno svojho druhého ja sa však už nedozvedám (aj keď špekulovať by sa dalo o Marekovi Ťapákovi napríklad:)..."Tak majte pekný večer ešte," zdvíham kotvy tentokrát ja. Myslím, že si uvedomujú, kto nie som. Ale asi ma nechcú zraniť tým, že mi to prezradia. Mierne surrealistické z oboch strán..."Jedno je isté, je tu viac, ako len jeden Fén.A ja je niekto iný..." (Rudolf Fábry)