Kaviareň, v ktorej začínajú zatvárať dvadsať minút pred záverečnou

Za stôl v kaviarni si sadáme asi o 21,37h. O minútku k nám prichádza čašník. „Dobrý, môžem poprosiť pre polovičku zmrzlinový pohár, a pre mňa kávu a minerálku?“ usmievam sa naňho.„Kávu Vám nemôžem priniesť, už sme vypli stroj. Ani zmrzlinu už nedostanete,“ znie čašníkova strohá odpoveď.„Už máte zatvorené?“ viem, že sa pýtam možno čudne, ale iná otázka mi v tej chvíli nenapadá. V kaviarni sedí do dvadsať hostí vrátane nás, malo by byť otvorené. Ale čo ak predsa? Na Slovensku je všetko možné...„Zatvárame o desiatej,“ informuje ma čašník.„OK, takže ak si zladíme presný čas, stále nie je viac ako tri štvrte na desať. Presne – je 21,41h. Takže - že je otvorené? Verím, že tá káva a zmrzlina by nemuseli byť takým problémom,“ snažím sa o konštruktívnu debatu.„Stroj sme už odstavili,“ hudie si čašník nekompromisne.„A čo mi teraz môžete ešte ponúknuť? Čo nie je odstavené?“„Nejaké nápoje si ešte môžete objednať,“ dostávam finálnu odpoveď.Keďže si však s manželkou nechceme pokaziť pekný večer, radšej odchádzame. S presvedčením, že do onej inkriminovanej kaviarne už tak ľahko nevkročíme. Keď si nás ako zákazníkov nevážia dvadsať minút pred záverečnou, prečo by si nás mali vážiť inokedy?Pred príchodom domov sa predsa len ešte s polovičkou v jednom podniku zastavujeme. Napriek tomu, že do pizzerie v Dunajskej Lužnej prichádzame v podstate tiež až na konci pracovnej doby (o cca 22,25h, zatvárajú o 23h), bez problémov dostávame nielen napiť (pričom kávu mi priniesli 22,45h), ale aj najesť (aj keď viem, že tak neskoro by sa už jesť nemalo:-). Z podniku odchádzame o päť minút jedenásť. Nikto nás nevyháňa, nakoniec asi do desať hostí stále ešte veselo dopíja svoje nápoje či dojedáva objednané jedlá. Určite aj (alebo najmä) vďaka takémuto prístupu nemajú v Dunajskej Lužnej núdzu o zákazníkov...