Keď dva krát dva môže byť aj päť

Keď pán primár Cingel rozprával pred pár dňami v rozhovore pre SME o operácii siamských dvojičiek, okrem iného povedal: „Keď sme chlapcov oddelili, uvedomil som si, že sme sa dostali na začiatok a vtedy som povedal, že som mal pocit, akoby sme zaklopali na dvere u Boha. Pri našej profesii sa stretávame s utrpením a so smrťou, a to vyvoláva otázky o úlohe človeka na svete, o jeho limitáciách. Zažil som niekoľko situácií, kde som cítil, že som na hranici ľudských možností a som rád, že som to mohol poznať. Človek by nemal pýchou prekročiť tieto hranice, lebo by sa stal nebezpečným pre seba a okolie.“ Pán primár takisto povedal, že nevyhnutne sa k otázke viery dostáva práve vo svojej profesii. Zažíva vtedy pocit, keď vie, že situácia už nie je v jeho rukách, a napriek tomu sa podarí ju vyriešiť. Podľa neho ten pocit bol prítomný aj pri operácii siamských dvojčiat, nebolo to len v rukách doktorov. Niekto by mohol povedať, že to bolo šťastie. Pán primár však hľadá hlbšiu odpoveď.Tento rozhovor a najmä slová pána primára mi pripomenuli medicínske krédou iného pána doktora, doktora Kédera z bratislavskej onkológie na Heydukovej. Pán doktor sa dlhé roky, od roku 1991 až do decembra roku 2004, staral o moju ťažko chorú babičku. Tá za tie dlhé roky zaťato bojovala s rakovinou, nevzdávala sa, napriek tomu, že už v roku 1991 mala 77 rokov. Až na posledné dva roky svojho života pritom žila, napriek rakovine, plnohodnotný život (v závere ju choroba a s tým spojené komplikácie už ale pomaly pripútavali na lôžko). V tom dlhoročnom boji s rakovinou babičke najviac pomáhali podpora rodiny, viera – a samozrejme pán doktor Kéder a všetci ďalší špecialisti, s ktorými prichádzala na Heydukovej do kontaktu.Babička boli miláčikom pána doktora. A ten, keďže jej to aj sľúbil počas jej života, prišiel aj na jej pohreb. Na kare po pohrebe mi povedal nasledovné úžasné vety, dosť podobné vyjadreniam pána primára Cingela:„Pán Bednár, dlhoročná prax na onkológii ma naučila jednej veci. Veriť tomu, že dva krát dva sú nielen štyri, ale niekedy to môže byť aj päť. Musím tomuto veriť. Mal som vo svojej praxi stovky prípadov, kedy medicínska veda už pomaly nedávala pacientovi žiadnu ďalšiu nádej, kedy sme už nevedeli, ako ďalej. Ak by som v takýchto prípadoch veril iba tomu, že dva krát dva sú iba štyri, a nepripustil aj inú možnosť, pacient zomrie. Stovky vyliečených pacientov mi pomohli uveriť, s nevyhnutnou pokorou, že dva krát dva naozaj môže byť aj päť.“