Konzumný život ako zmysel života?

Konzumný spôsob života sa za 15 rokov naplno zakorenil aj na Slovensku. Konzumný život ako motor kapitalizmu... „Pamätaj, Joe, že každý minutý dolár pomáha roztáčať ekonomiku v Amerike do ešte vyšších obrátok!“ vravela mi sedliackym rozumom moja americká teta „z piateho kolena“ počas mojej návštevy New Yorku ešte v roku 1991. Rovnaký úzus platí už aj tu na Slovensku. Spotreba, spotreba, spotreba – bez nej by sme nešli dopredu. Pracujte, aby ste mali peniaze. Nakupujte. Pracujte a nakupujte. Náhodou nepracujete? Požičajte si! A ľudia na ponuky rôznych kreditných spoločností aj často skočia. Kto by v tej chvíli rozmýšľal o tom, že raz bude treba dlh vracať?Pracujte, nakupujte...A medzitým Vás uzabávame k smrti. Veď aj hry sú potrebné. Zábava srší najmä z médií. Prím hrajú televízie, ktoré už najnovšie ľudí zabávajú ponukou vraj reality programov, v ktorých stačí len to, aby ste existovali. Nemusíte nič extra vedieť, stačí keď existujete. A milióny môžu byť zajtra vo vačku...Médiá nás zabávajú, aby sme zabudli na bežný život a nekládli „hlúpe“ (rozumej hlboké) otázky. Dôležitejšie je, aby sme sa stotožnili s ponúkanými (pozorne vyberanými) mediálnymi hrdinami. Veď kto rozmýšľa nad kvázi celebritami, ktorých je teraz na smotánkovskom sklade neúrekom, nebude mať čas rozmýšľať nad bežným životom a nad tým, ako sme my obyčajní ľudia často klamaní...„Jožo, teš sa, keď pôjdu Tvoje decká do školy. Mám dcéru v druhej triede. Vieš, aký je tam tlak na kúpu rôznych vecí? Takmer každý deň ako príde domov zo školy, raz chce také topánky, aké má kamarátka, inokedy zase značkové oblečenie, potom tašku...Nekúpiš jej to? Cítila by sa ako outsiderka! Viem, o čom hovorím. Najmä my rodičia roztáčame túto šialenú nakupovaciu ruletu!“ povedala mi ešte v roku 2000 na stretávke spolužiačka z gympla. Vtedy som neveril. Dnes verím...Určite je ťažké odolať tej brutálnej ofenzíve reklamy a značiek. Ani nepoznám liek, ako sa brániť. Vzdelaním? Výchovou? Presným definovaním si životných hodnôt? Veľa ľudí si životné hodnoty znovu zoradí po životných pádoch či fackách. Vtedy si asi každý uvedomí, že nie zhromažďovanie vecí, šatstva a iných tovarov a služieb je zárukou šťastného života. Nie vila s desiatimi kúpeľňami a spáľňami. Nie dovolenky 3-4x ročne...Rodina. Deti. Pomoc iným. Rozdávanie lásky. To všetko sú vybrané ingrediencie šťastia v živote. Samozrejme, pri tomto všetkom tvrdím, že treba sa učiť, pracovať, zarábať korunky. Ale s mierou:-)…„Ľutujem Vás, mladých, v tejto dobe. Robíte od nevidím do nevidím, domov chodíte maximálne spať. Niet veľa času na rodinu, niet času na vzťahy. Navrávate si, že ste vždy v spoločnosti druhých. V skutočnosti ste však často sami. Naháňate sa za niečím, čo Vám stále uniká. A keď to podstatné budete chcieť raz uchopiť, bude neskoro,“ povedal mi raz na margo postavenia mladých v tomto svete môj otec.Podobne mentoroval:-) pri spoločnej káve aj šéfredaktor jedného periodika: „Pán Bednár, moja dcéra robí v jednej zahraničnej firme v Bratislave. Každú chvíľku je služobne vonku. Má slušný plat, mobil, auto. Toľko pohľad zvonku...Skutočnosť? Slušný plat, auto – to je v podstate zámienka za to, aby bola firme v podstate neustále k dispozíci. Minimum voľného času, minimum priestoru na vzťahy a ich rozvíjanie...Áno, kúpila si nejaké nadštandardné veci. Na pôžičku...A to ju bude nútiť robiť stále na doraz, pretože ak by z kruhu vystúpila, z čoho bude splácať? A božechráň ak by ju zdravie zradilo...Aj pri nej platí, že na Slovensku žijeme preto, aby sme pracovali. Platiť by to však malo skôr naopak. Mali by sme pracovať preto, aby sme mohli aj žiť,“ dodal nemenovaný kamarát.Viem, že svojím spôsobom v začarovanom kruhu sme všetci. Aby sme mohli žiť, museli sme sa zadĺžiť. A teraz musíme pracovať, aby sme mohli vôbec žiť. Ak nám na život zostane čas...Pamätať by sme však mali na jedno. Človeka si nikto nebude pamätať podľa toho, koľko zanechal na konte, prípadne koľko mal nehnuteľností – čo všetko za život získal...V pamäti môžeme zostať tým, akú brázdu vyorieme, čo ľudí okolo nás naučíme, koľko lásky rozdáme, komu a ako pomôžeme...„Jožo, verte mi, že v týchto intenciách aj väčšina ľudí pri bilancovaní svojho života rozmýšľa. A tí, ktorí sa len lopotili za bohatstvom, pričom na duchovnú a emocionálnu stránku života pozabudli, sa dozadu pozerajú so smútkom...“povedal mi prednedávnom jeden starší kolega.Predsa len mi jedno riešenie, ako vystúpiť z tohto začarovaného kruhu, raz za čas napadne. Vtedy, keď som vo Vysokých Tatrách. Alebo na samotách, ktorých je na Slovensku neúrekom. „Keď budeme starší, kúpime si alebo drevenicu vo Vyšnej Boci či v Hornej Maríkovej, alebo nejakú vysokohorskú chatu. A tam budeme bačovať, preč od ľudí, pred od konzumného spôsobu života,“ zvyknem podpichnúť polovičku. Vraj sa na to už teraz teší!:-)