Môj názor na eutanáziu

Pozrel som si pár dní dozadu v jednej televíznej publicistickej relácii životné príbehy dvoch rodín, v ktorých sa rodinní príslušníci dlhé roky starajú o svojich bezvládnych príbuzných. V jednej rodine sa starí rodičia starajú o pätnásťročného vnuka, ktorý je v tzv. bdelej kóme (ak som sa presne nevyjadril, ospravedlňujem sa). V druhej rodine sa dcéra stará niekoľko rokov o bezvládnu mamu, ktorá podľa dcéry síce nekomunikuje, ale všetko si uvedomuje. Boli to emočne veľmi silné príbehy, ktoré asi nikto okrem zainteresovaných nemá šancu pochopiť a precítiť. Ak by sa preto títo ľudia, starajúci sa o svojich príbuzných, vyslovili pre legalizáciu eutanázie, určite by som tomu porozumel.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (64)

Na druhej strane cítil som z rozprávania tých obetavých ľudí, že o eutanázii nerozmýšľajú. Napriek takmer bezvýchodiskovej situácii ich príbuzných, z ich hlasov bolo cítiť, že ak už necítia nádej, tak je to minimálne niečo také ako úcta k životu, o ktorého konci by mal rozhodovať niekto iný...V Čechách nedávno prebehol prieskum mapujúci postoj verejnosti k eutanázii. Podľa výsledkov tohto prieskumu, ktorý pre denník MF Dnes na vzorke 2013 respondentov zrealizovala agentúra SC&C, povedalo až 64% ľudí „áno“ eutanázii. Skôr opačný názor na túto tému však má väčšina popredných českých profesorov a docentov medicíny. Ich verejnú diskusiu pri okrúhlom stole zvolal poslanec za ODS Boris Šťastný, ktorý chce eutanáziu v Čechách zlegalizovať. Návrh poslanca za ODS počíta s tým, že nevyliečiteľne chorý pacient, trpiaci neznesiteľnými bolesťami a spôsobilý k právnym krokom, by o smrť za asistencie lekára mohol požiadať. Inšpiroval sa v Belgicku a v Holandsku, kde je eutanázia povolená...Byť lekárom, eutanáziu by som takisto odmietal. Súhlasím s väčšinovým názorom zo zmienenej debaty, že eutanázia je proti lekárskej etike. Lekár by mal život zachraňovať, nie ho ukončovať. Nemá na to právo. Tak ako to povedal v diskusii pri okrúhlom stole českých lekárov a profesorov medicíny prednosta Ústavu pre histológiu a embryológiu Petr Hach: „Lekár tu nie je od toho, aby zabíjal pacientov na ich prianie. Nemáme katedry zabíjania, nemáme v nemocniciach oddelenie zabíjania, nemáme metodický list, ako vraždiť.“Pamätám ešte veľmi dobre na to, ako v roku 1994 zomierala moja 90-ročná stará mama. Od svojich 78 rokov bojovala s rakovinou, pričom posledný rok života už skôr trpela. Babička potrebovala nepretržitú starostlivosť a asistenciu, trpela stále väčšími a častejšími výpadkami pamäti, v záverečnej fáze svojho života už bola iba pripútaná na lôžko a nemohla prijímať potravu. Viem, že veľmi trpela (ešte lepšie to vedela moja mamina, ktorá sa o ňu, svoju mamu, posledné roky starala 24 hodín denne). Takisto však viem, že by sa babička nikdy nerozhodla dať lekárom príkaz, aby ukončili jej trápenie. “Bože, keby som tak ešte mohla žiť,“ zašepkala mi do ucha pár dní pred smrťou. Boh jej život dal, a ona pokorne čakala, že si ju zavolá späť k sebe...Zastávam názor, že ľudský život by sme mali chrániť od počatia až po prirodzenú smrť. Život nám bol daný zhora. Sami nemáme právo rozhodovať o jeho konci...