Načo sa budem modliť, za čo budem ďakovať?

Pán farár ďalej hovoril o tom, ako si často mylne myslíme, že sme pánmi svojho osudu a že to, ako sa budeme mať a aký šťastný a spokojný život budeme žiť, držíme vyslovene len vo vlastných rukách. „Často dnes počuť – načo sa budem modliť, načo mi je viera? Za čo budem ďakovať Bohu, prečo sa mám naňho obracať? Všetko som si vydrel sám, všetko je len výsledkom mojich schopností a vynaložených síl!“ niečo v tomto zmysle bolo počuť spoza kazateľnice. Lenže, ako pán farár pripomenul, život býva zložitejší a nikto z nás sa, niekto skôr, iný neskôr, nevyhne pádom. Ťažkým životným skúškam. Chvíľam, kedy sa človek cíti veľmi slabý. Kedy má problém na svojich ramenách niesť ťažší kríž. A až vtedy si potom spomenie, že tam hore je niekto, kto naňho myslí a kto mu môže pomôcť.Kázeň pána farára ma veľmi osviežila. Po jeho slovách si človek mohol pripomenúť veľa životných právd. Napríklad tú, že v časoch, keď sa nám darí, často zabúdame na to, že život je jedna veľká sínusoida. Že žiadny strom nerastie až do neba. Že po každom kopci celkom logicky musí, aspoň na istý životný úsek, prísť cesta dolu. Je dobré na to nezabúdať, aj vtedy keď karta ide, a aspoň s troškou pokory sa na túto chvíľu pripravovať. Spevňovať základy nášho života a osudu, aby sme, keď treba, prežili bez väčších otrasov aj búrku či vlnobitie.To nie je o mechanickom chodení do kostola, aby sme si len tam povinne spomenuli na Boha. Rozlišujem medzi cirkvou ako inštitúciou a vierou v Boha. To je skôr o už spomenutej pokore a o nezabúdaní, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré idú mimo nás a ktoré jednoducho nemáme šancu uchopiť a pochopiť čisto rozumom. A je to aj o tom, že dobré a zlé okamihy v živote sa striedajú u každého z nás. Každý z nás zažíva pády, po ktorých vstať nie je väčším problémom. Po niektorých pádoch ale sami nevstaneme. Ak si však pomôžeme, pomôže nám aj Boh. Len si naňho aspoň občas spomenúť...