Nechajte maličkých prísť ku mne...

S chodením na sväté omše s Marekom sme najskôr väčšie problémy nemávali. Pamätám si na slovenské omše počas nášho pobytu v Prahe. Marek ich alebo predumal, alebo, keď už začal chodiť, prekráčal po kostole. V Prahe to chvalabohu nikomu z veriacich nevadilo. Možno preto, že bol ticho. O autizme sme v tom čase ešte nevedeli. Keď si však spätne spomínam, vtedy nám ho z jeho vonkajších prejavov výraznejšie ani nič nepripomínalo. Možno jeho hyperaktivita (ktoré dieťa ju však nemá?). Pražský farár by vedel rozprávať, pretože Marek sa postupne pri svojich prechádzkach daným pražským kostolíkom osmelil a neskôr sa mu najviac páčilo pri oltári. Tam si sedel, pozeral striedavo na ľudí a na farára, obzeral si zvonce. A pri dávaní znaku pokoja si s pánom farárom aj párkrát podal ruku.Menší problém nastal po návrate do Trnavy, najmä po tom, ako sa u Maja začal prejavovať autizmus. Boli chvíle, keď sme ho do kostola nevedeli dostať ani nasilu a nakoniec sme končili s veľkým revom (z jeho strany) pred kostolom. Ale ak aj vošiel, vadili mu zvuky organu. Stále sa chcel prechádzať, čo by nebolo najhoršie, ak by pri tom nevydával rôzne zvuky a netrénoval slová, ktoré v tom čase poznal. A niekedy sa jednoducho iba hodil na zem...Dohovoriť mu? Bez šance, to nepoznáte autistické dieťa. Z jeho strany by sa odpor iba vystupňoval. Niekoľkokrát sme to skúsili. A museli sme sa ísť upokojiť na ulicu...Strašne sme sa kvôli tomu trápili. Ani nie tak pre nás, hoci sme z omše ani jeden toho veru veľa nemávali. Stále oči na stopkách, kde je, čo robí. A stála snaha dostať ho pod kontrolu. Najviac sme sa však trápili preňho. Chcete dieťaťu pomôcť, a neviete ako. To je ten najhorší pocit...Trošku nás mrzeli aj občasné poznámky a výstupy ľudí sediacich pri nás. Pamätám najmä na dve staršie ženy a na ich poznámky typu: „Čo s ním sem chodíte, keď neposlúcha! Najskôr ho dobre vychovajte, dohovorte mu doma. A až potom začnite s ním chodiť do kostola. Kto to kedy videl, také nevychované dieťa!“ Manželka si párkrát aj poplakala. A aj pre mňa boli tie slová veľmi bolestivé. Nehnevám sa na tie ženy za ne. Ony nevedeli, že Majko má problém. Veď vyzeral tak normálne!Neskôr sme si v trnavskom kostole našli azyl pri schodoch vedúcich na chórus. Majovi sa veľmi páčilo, že môže na nich sedieť. A ak sa nudil, povozil sa na bezpečnostných dverách. Najmä že bol v závetrí, ani spomenuté babky naňho nedovideli. Takže stačila väčšinou motivácia typu „keď vydržíš do konca omše, dostaneš kúsok čokolády“, a býval ako vymenený. Aspoň pokým nezabudol na tú čokoládu...Situácia sa upokojila po presťahovaní sa do Šamorína. Marek vekom a takisto narodením sa Barborky trošku dospel, zvykol si napríklad na organ. Aj na omšiach bol už viac-menej zvládnuteľný. Po našom príchode na omšu sa síce vždy hodil na zem pod lavičku a tak zvykol vydržať aj 15 minút, ale dalo sa. Trošku sme sa báli, čo na to ľudia, keď uvidia šesťročného chlapca ležať pod lavicou. Zvykli si však aj oni. Pravdepodobne si niektorí z nich aj uvedomili istý problém, ktorý s Marekom máme. A keď sa im Majo prezentoval aj ako komediant, to keď vediac celú omšu naspamäť raz za čas predbehol farára v tom, čo išiel dôstojný pán práve povedať, či keď spieval časti niektorých piesní tak nahlas, že skoro organ počuť nebolo, mal ich sympatie zabezpečené...Napriek tomu sme boli radi, keď prišla šamorínska farnosť s možnosťou, aby rodičia malých detí mohli svoje ratolesti zveriť počas omše v zákristii poverenej osobe a aby tak mohli bez obáv a naplno svätiť svätú omšu. Je to niečo na spôsob detského minikútika. Na jednej strane deťom v zákristii rýchlejšie ubehne čas. A sú pritom pri Ježišovi. Na druhej strane rodičia sa môžu v pokoji modliť a meditovať. Tento šamorínsky nápad je určite nasledovaniahodný aj v iných farnostiach...