„Nehltaj tak, zabehne Ti!“

Pamätám si dobre na osemdesiate roky minulého storočia. Žil som vtedy ako malý chlapec najmä futbalom a hokejom. V týchto športoch sa pred 20 rokmi toho dialo menej, nebola Liga majstrov so zápasom na televíznej obrazovke takmer každý týždeň. Ale človek sa na to nejak viac tešil. Vo futbalových európskych súťažiach (boli tri – Pohár európskych majstrov, Pohár víťazov pohárov a Pohár UEFA) sa hralo až od septembra - októbra, pretože neboli žiadne dve – tri predkolá. Hralo sa normálne od prvého kola. A keďže sme mali doma „len“ dva kanály československej televízie, pozerať sme mohli len jeden zápas európskych pohárov v priebehu dvoch týždňov. Bože, ako som sa tešil! Každý fanúšik vo vtedajšom Československu mal hlad po dobrom futbale, a vedel si ho následne aj vychutnať. Jednoducho vedeli sme, že taký Juventus Turín uvidíme na obrazovke maximálne jeden -dvakrát za rok, o to viac sme sa dokázali tešiť. Pamätám si aj na môj prvý futbalový zápas, ktorý som zhliadol na vlastné oči. Otec ma zobral do Trnavy na duel Spartaka Trnava so Zbrojovkou Brno. Veľký sviatok to bol pre mňa. Chlapec z dediny na „veľkom“ ligovom futbale vo „veľkej“ Trnave! Všetko sa mi zdalo neskutočné. Množstvo áut okolo štadióna. More ľudí. Velikánsky rozsvietený štadión. Futbal celkovo...Otec ma v detstve zvykol zobrať tak na jeden – dva futbalové zápasy do roka, a ja som „z toho“ vždy žil ešte mesiac.Pamätám si dobre aj na Vianoce, ktoré som ako dieťa prežíval s rodičmi. Ježiško si samozrejme vždy dal záležať. Ale zďaleka to neboli také drahé darčeky, aké sa zvyknú kupovať v dnešných časoch. Často sme dostávali spolu so sestrou praktické veci na oblečenie. Ešte častejšie peknú knihu. Najväčšiu radosť a krásne Vianoce mi rodičia raz urobili (presnejšie Ježiško:-) kúpou dvoch kníh, Kronika československého futbalu I. a Kronika československého futbalu II. „Zhltol“ som ich za dva dni! Kniha bola pre mňa jednoducho darčekom nad všetky darčeky. A je tomu tak aj doteraz...Aj z vlastnej skúsenosti musím sebakriticky priznať, že čím sú darčeky drahšie, akoby si ich deti nevážili. Koľko autobusov, kociek z lega, bagrov a podobne už odpočíva nedotknutých v nejednej detskej izbe! Hrajú sa s nimi týždeň? Mesiac? Vždy nejaká novinka „prebije“ aktuálnu hračku. Syn mojej sestry by vedel rozprávať:-)...V podobných intenciách rozmýšľam napríklad aj o satelite. No čert nám ho bol dlžen, pomyslím si občas. Kúpili sme si ho do domácnosti pred štyrmi mesiacmi. Dva dni som prepínal vo vytržení programy od slovenských, českých, cez pakistanské, srílanské, vietnamské, po rumunské, peruánske...A teraz? Pozeráme dokopy desať programov? České, slovenské plus CNN a BBC? Vyvalil som ťažké peniaze za satelit, zo záplavy programov však pozerám len malé percento. Ak vôbec niečo pozerám:-).V tomto smere by sme mohli pokračovať donekonečna. Našli by sme veľa prípadov dokumentujúcich výhody mierneho hladu pre náš život. „Pamätaj, že od stola by si mal odísť ani nie najedený, ani hladný. Rátaj s tým, že pocit nasýtenosti sa prejaví asi do polhodiny,“ vravievala moja stará matka...Inak, toto nie je sťažnosť na dobu, ktorú žijeme. Je to dobrá doba, dobrý život. Len niekedy treba brať s mierou...Počúvame to totiž na každom kroku. Svet patrí nám, treba brať, čo ponúka. Treba vraj využiť každú možnosť, každú ponuku. Treba vraj neustále uspokojovať náš hlad po zážitkoch, informáciách, produktoch...Naozaj?„Nehltaj tak, lebo Ti zabehne,“ upozorňovali ma moji starí rodičia v detstve.Mali pravdu...