(Nielen) o palacinkách v palacinkárni

Telefonujem po čase svojmu dobrému priateľovi - právnikovi. „Milan?“ ozývam sa otázkou okamžite po tom, ako na druhej strane niekto prijíma hovor. Ozývam sa „bez „formalít“, tak, ako to je medzi priateľmi zvykom.„Nie, ja som jeho kolega,“ dozvedám sa od osoby, ktorá zdvihla. Dlhšie sme spolu nehovorili (s priateľom), okamžite mi napadá možnosť, že jeho „mobil“ (myslím číslo) má kolega a on má číslo nové.„Môžete mi dať prosím jeho mobil?“ pýtam sa kolegu.„Nokia 7300,“ odpovedá chlapec z fleku. „Nechcem značku mobilu. Keď sa pýtam na „mobil“, pýtam sa na číslo!“ zúfalo vraciam loptičku späť. „Aha, toto je jeho číslo,“ ukončuje kolega rozhovor.„Povedzte, nech mi zavolá.“Vyskočil som si na môj klasický rýchly obed do maličkej palacinkárne v centre mesta. Tak ako vždy, aj teraz „to urobili“ dve čokoládové a dve jahodové. Usádzam sa k stolu k svojim palacinkám, keď v tom počujem nového potenciálneho stravníka pýtať sa duchaplnú otázku...„Dobrý, máte palacinky?“„Áno, veď ste v palacinkárni,“ odpovedá „palacinkárka“. Z dikcie jej hlasu počuť, že takéto otázky nie sú v palacinkárni bežné.„Aha,“ uvedomuje si stravník zrazu miesto, kde sa nachádza. „Tak si prosím tri palacinky.“„Aké? Bez plnky?“„To aj plnky máte?“Až následne je stravník definitívne zorientovaný a objednáva si svoju porciu.Každé ráno vozím Maja do špeciálnej školy v Bratislave. Keďže už od Dunajskej Lužnej býva cesta riadne upchatá, vo chvíľach časového stresu využívame občas skratky. Keďže ale krátka spojovacia ulička k jednej zo skratiek je označená značkou „Prejazd zakázaný“ (asi ňou nechodím sám), vždy sa bojím, či tam nebudú stáť policajti. Pred pár dňami tam stáli. Spolu so mnou zastavili dve autá idúce predo mnou. Policajti boli dvaja, jeden pristupuje k môjmu autu.„Taťo, vydrž,“ počujem Majov hlas zozadu. Opäť ukazuje, že sú chvíle, keď rozpráva „neautisticky“ a k veci.Otváram okno a ani nečakám na policajtovu otázku, či viem, čo som urobil, kajúcne sa priznávam.„Dobrý. Viem, urobil som chybu, porušil pravidlá. Ponáhľam so synom do školy. Som pripravený zaplatiť pokutu,“ klopím kajúcne oči a sypem si popol na hlavu.„Viete, každý sa ponáhľa. Ale pre tentokrát môžete ísť. Viac nech sa to neopakuje,“ hovorí policajt.Šoféri zvyšných dvoch áut asi tiež neplatili, ale druhý policajt im prikazuje otočiť sa a vrátiť sa do zápchy. „Môj“ policajt ma púšťa smerom k skratke.Sťahujem okienko a odchádzam. Zozadu počujem uznanlivé slová Maja na margo môjho výkonu...„Taťo, dobre si to povedal policajtovi. Dobre si neplatil pokutu. Poďme vnohy!“V duchu sa usmievam. A rozmýšľam, ako by asi policajt zareagoval, keby Majo svoje slová predniesol pred ním...