Nietzsche, kravy – a úvaha o čase a smrti

Niekde som čítal, že deti si nezvratnosť smrti začínajú uvedomovať niekedy okolo 7-8 rokov. Náš Majko už sedem má, takže to „jeho nebíčko“ asi nie je nič výnimočné. Pravdepodobne si už niečo uvedomuje. V spálni máme napríklad fotku mojej babičky, ktorá zomrela pred dvoma rokmi na Vianoce. A Majko veľmi dobre vie, kto to je. A prečo už nie je s nami. „Stará babička je v nebi, a dáva na nás pozor,“ povie, keď sa spýtam, kto je na obrázku.Nietzsche v Nečasových úvahách píše, že v každom človeku je zakódovaný odveký smútok, ktorý sa však pri pohľade na pasúce sa kravy zmení na závisť a vzrušenie. Každý z nás svojím spôsobom stále hľadá v živote útechu, vyrovnanosť a pokoj, vlastnosti, ktoré krava symbolizuje vďaka tomu, že nemyslí. Podobne pokojné a bez strachu bývajú aj malé deti. Netrápia sa tým, čo bolo, respektíve čo bude. Sústreďujú sa na daný okamih. Nerozmýšľajú o smrti, nemajú strach. Žijú pre súčasnosť. Vidím to doma na Barborke – ju (ale aj nás s polovičkou!) zaujímajú momentálne najmä jej prvé nesmelé krôčky. To sústredenie sa pred vykročením. Hľadanie opory niekde opodiaľ, ktorá pomôže nájsť rovnováhu, nabrať sily na ďalšie kroky. Alebo Barborkina náruživosť, s akou sa hráva!Toto všetko my dospelí deťom často iba závidíme. Pretože ten povestný svätý pokoj a vyrovnanosť nám pod ťarchou plynúceho času a životných (často ťažkých) udalostí akosi chýbajú. Nedostáva sa nám ich. Sú ideálom, niekedy bližším, inokedy vzdialenejším. Ale asi navždy nedosiahnuteľným.Podľa poľského filozofa Krzysztofa Michalského sa Nietzsche v spomenutej svojej metafore o pasúcich sa kravách dotkol veľkého ľudského sna o prekonaní času. Toho času, ktorý v našich životoch znamená často bolesť, utrpenie, strach a predovšetkým smrť ako nepreniknuteľný koniec. Michalský tvrdí, že napríklad pri pohľade na pasúce sa kravy si človek uvedomí svoje obavy a nutne si musí položiť otázku: „Čo mám robiť, aby som bol aj ja taký pokojný a vyrovnaný ako oná pasúca sa bytosť, ktorá nemá minulosť ani budúcnosť, nepociťuje žiadnu starosť ani neistotu, nemá pamäť ani predstavivosť. A pozná iba daný okamih a chuť trávy?“Jednou z uspokojujúcich odpovedí môže byť viera vo večnosť. Večnosť, ktorú hľadali aj Platón a ďalší Gréci po ňom. Hľadali útechu a snažili sa v búrlivých časoch objaviť niečo trvalého. Objavili „večnosť“, ktorá tak ruší čas a dáva útechu...Zajtra je Sviatok všetkých svätých. Všetci si na cintorínoch uctíme pamiatku našich zosnulých. Položením venca, zapálením sviečky na hrob, tichou modlitbou. Za to, aby duše zosnulých odpočívali v pokoji a svietilo im večné svetlo. Pamätám na Dušičky na „našom“ dubovskom cintoríne. Chodievali sme naň ako deti s rodičmi vždy večer. Večer mal ten rozžiarený cintorín svoje čaro. Akoby cintorín ožíval a zosnulí sa s nami rozprávali. Akoby človek mal k svojim zosnulým blízkym cez to svetlo bližšie ako inokedy. A nielen k svojim blízkym, ale k všetkým zomrelým. Úctu k nim, a aj k smrti ako veľkému fenoménu, sme počas Dušičiek dokumentovali zapálením sviečok k centrálnym krížom na cintoríne. Aby ani jedna dušička aspoň v tento deň nezostala sama..