Nultý ročník špeciálnej školy ako kompromis

Hneď po príchode do špeciálnej školy nám Mareka „ukradla“ jedna mladá pani učiteľka, a „eskortovala“ ho do učebne. Marek sa tam po celý čas s ňou hral, skladal skladačky, plnil rôzne úlohy, hral pexeso na počítači... „Taťo, ja sa hrám s pani učiteľkou,“ privítal sa so mnou asi po hodine. Bolo vidno, že si zvykol a nerobilo by mu problém zostať. A po nutnej aklimatizácii ani sedieť a (aspoň istý čas) plniť úlohy a učiť sa. „Majko, ahoj. A teším sa na Teba v marci!“ lúčila sa s ním pani učiteľka...To sme však už mali za sebou hodinový rozhovor v riaditeľni. Pani riaditeľka si ešte raz sumárne vypočula Marekov príbeh (sčasti ho už poznala) a naše ďalšie plány týkajúce sa jeho školskej dochádzky. „Marek je šikovný, a veľmi múdry. V niektorých veciach však asi zostane autistom, aj keby sa ako snažil,“ povedala.My to vieme. Poznáme Marekove silné stránky, ale aj všetky, aj keď mierne, limity. „Väčšinu autistických rysov sme potlačili, Marek naozaj pripomína na prvý pohľad bezproblémové dieťa. A je veľmi múdry, s fantastickou asociačnou pamäťou. Ale sme slabší zatiaľ v jemnej motorike a v grafomotorike. Takisto hyperaktivitu nemáme ešte pod kontrolou,“ reálne som zhodnotil Marekov progres za posledné obdobie.„Viete, v spoločnosti pretrvávajú ešte isté predsudky voči špeciálnym školám. Aj kolegovia – učitelia z bežných škôl občas omylom nazvú našu školu osobitnou...My tu však máme aj veľmi šikovné a talentované deti na niektoré obory. A veľa úžasných učiteľov a špeciálnych pedagógov, ktoré to s deťmi vedia a dokážu ich veľa naučiť,“ dozvedeli sme sa od pani riaditeľky.„Marek by mohol začať chodiť na skúšku na jeden deň k nám už od marca. Pomaličky by si zvykal. A od septembra by sme navrhli nultý prípravný ročník, s tým, že by počas neho už chodil aj na hodiny do triedy, v ktorej majú prváci upravený rozsah učiva tak, aby ho mohli v pohode zvládnuť,“ poznamenala a dodala: „Ak sa Marek zlepší do takej miery, že zvládne prestup do normálnej školy, skúsili by sme ho po roku integrovať úplne.“Pozreli sme sa s manželkou na seba. A vedeli sme, že toto riešenie bude najlepšie. I keď sme uvažovali aj o Marekovej okamžitej integrácii. Alebo o skúškach v škole pre mimoriadne nadané deti, do ktorej v Bratislave chodí aj jedno podobne ľahšie autistické dieťa ako náš Marek. Mama toho dieťaťa sa však musela obetovať a na hodinách v triede sedí s ním v lavici...„Pani riaditeľka, ideme k Vám. Marek nič nezmešká, o rok a pol môže naozaj nastúpiť do prvej triedy aj v klasickej základnej škole, alebo teda v škole pre nadané deti. Momentálne to však z hľadiska jeho ďalšieho rozvoja bude preňho najlepšie u vás.“„Veľa bude v nasledujúcom roku záležať aj na Vás, Marekových rodičov a veľa aj od Barborky. Ak budete pokračovať v takom nasadení pre Mareka ako doteraz, ak mu budete vytvárať stále podnetné prostredie na rozvoj a dávať mu toľko lásky ako doteraz, môže napriek strednému až ľahšiemu autizmu skončiť aj vysokú školu a žiť v rámci možností plnohodnotným životom. Poznám taký prípad, žiaka našej školy s autistickým postihnutím, ktorý skončil vysokú školu. V niektorých oblastiach života však napriek tomu svoje limity nebude nikdy vedieť prekročiť. Ale žije normálny, kvalitný život, ako ostatní,“ povedala nám na záver v podstate optimistickú vyhliadku pre Mareka.Všetci štyria sme zo školy odchádzali s úsmevom na perách. My s polovičkou zároveň s pocitom, že sme našli v tejto fáze pre Mareka ideálnu školu s veľkým Š. Marek s velikánskym zážitkom z herne...“Taťo, ja som sa hral na počítači pexeso,“ spomínal na školu ešte dnes večer. A Barborka? Tá sa usmievala od ucha k uchu ako slniečko, tak ako sa usmieva po väčšinu dňa (okrem chvíľ, keď je hladná). Aj ona už teraz robí pre Mareka strašne veľa. Je jeho sestričkou, ktorú by Marek najradšej rozpučil od lásky. Barborka je Marekovou malou sestričkou, a som si istý, že sa v budúcnosti stane aj jeho veľkou oporou. Marek to bude potrebovať...