O Jurkovi

„Jurko, neboja sa, na koníkovi sa ti bude páčiť. Príručnú taštičku ti počas jazdy na chvíľku podržím, môžem? Pôjdeš na koníka? Jurko, naozaj ti tú taštičku vrátim. A nemusíš sa báť, na koníkovi sa ti bude páčiť,“ počujem za mnou veľmi milý hlas človeka, prehovárajúci Jurka, aby prekonal strach a zajazdil si na koníkovi. Jurko neodpovedá. Po chvíli ale kýve súhlasne hlavou.Počkám, kým dojazdí náš Marek, pomôžem mu zostúpiť. A obraciam sa na Jurka a najmä na jeho opatrovateľa...„Pomôžem vám vyložiť Jurka na koňa?“ podávam pomocnú ruku.„Jurko, vidíš, tento pán nám pomôže, aby si si zajazdil. Takže ideš?“ ten trpezlivý tón opatrovateľa je obdivuhodný. Jurko je takmer nehovoriaci autista. Ktorý síce rozumie a aspoň chvíľkami drží aj očný kontakt, ale hovorí až po čase (zdá sa mi, že iba so svojím opatrovateľom), aj to veľmi limitovane. Jeho oči však v tejto chvíli hovoria za všetko. Jazdu na koníkovi si vyskúša!Po tom, ako sme mu pomohli z koníka zostúpiť, nemusel povedať ani slovo. Tentokrát nielen oči, ale aj jemný úsmev naznačovali, aký emotívny zážitok má za sebou. Premiéra na konskom chrbte dopadla na výbornú.Jurko s nami pobudol celý deň. A popoludní nám všetkým ukázal aj kus svojho talentu. Zrazu počujem niekoho spievať pesničku Močila konope, močila, melódiu „drží“ gitara a ústna harmonika. Najskôr mi ani len nenapadlo, že by to mohol mať aj on na svedomí. O to väčšie je moje prekvapenie, keď ten obraz vidím. Jurkov opatrovateľ hrá na gitare a spieva, Jurko ho sprevádza na ústnej harmonike. Perfektné! Po spomenutej pesničke prichádzajú ďalšie. Neuveriteľné, ako tento muž s ťažkým postihnutím oduševnene hrá. Po každej pesničke dostáva od nás všetkých, pretože postupne sme okolo neho zhromaždení takmer všetci v ten deň prítomní, zaslúžený potlesk. Jurkove oči žiaria šťastím.Verím, že Jurkovi bolo medzi nami dobre. Keď spolu s opatrovateľom odchádzal, nechcelo sa mu. Dlhú chvíľku stál pred nami, s hlavou sklonenou...„Jurko, tak sa rozlúčime, dobre? Niekedy nabudúce zase prídeme. Súhlasíš? Jurko, chceš postupne každému podať ruku na rozlúčku?“ Jurkov opatrovateľ si zaslúži naozaj uznanie, je to človek s velikánskym srdcom a Božskou trpezlivosťou.Jurko nakoniec opatrovateľovi niečo šepká do ucha, a potom prichádza ku každému z nás a podáva nám ruku. Síce bez slova, ale jeho oči hovoria jasne, že sa medzi nami cítil dobre. Už teraz sa teším na naše budúce stretnutie...