O strakách, bezmocnosti a hneve

V roku 1991 nám síce nejaký zlodej pred bratislavskou onkológiou vybielil našu starú dobrú Škodu 120, počas návštevy chorej starej mamy v nemocnici. Ale vtedy mi zmizli „len“ všetky veci na oblečenie (doklady ani peniaze nie), ktoré som mal zbalené na intrák, kam ma viezli rodičia. Ja som si ruksak aj chcel zobrať do nemocnice so sebou, aby mi ho z auta nikto neukradol. Mamina ma však prehovorila.„Čo to budeš hore trepať, pred onkológiou hádam nebude nikto kradnúť!“ myslela si (a my s ňou) dobrácky, dúfajúc, že porevolučný duch je ešte stále prítomný v bratislavských uliciach. Žiaľbohu už bol het.Odvtedy mne ani polovičke nikto nič neukradol. Až do septembra minulého roku, kedy sa obeťou strák stala moja manželka. Ale o tom som už písal. Na Troch kráľov som sa obeťou zlodejov stal pre zmenu ja. Napriek tomu, že som si myslel, že mne sa to nikdy predsa nemôže stať. Stalo sa, v Auparku. Neviem, kedy sa to presne stalo. Len som zrazu zistil, že nemám peňaženku s dokladmi, kartami... Keď som na to prišiel, cítil som absolútnu bezmocnosť. Miešanú s hnevom. Neviem, ako mi ju mohli vytiahnuť z bočného vrecka koženej bundy. Sedel som síce v kaviarni, koženku som si prevesil cez stoličku. Ale obidve jej časti som mal zovreté medzi pažami, pre istotu. Neviem, kedy sa to stalo, ani kto to bol. Servírka mi povedala, že za mnou sedeli dvaja, zaplatili hneď po tom akom im doniesla nápoje a „zrazu“ veľmi rýchlo odišli, ani nedopili. Že sa vraj ponáhľali...Policajti mi neskôr prezradili, že len z Auparku denne protokolujú aj do desať prípadov krádeží.Bolo mi do plaču. Bezmocnosť a hnev.Už viem, že bezohľadné straky môžu narobiť škodu a znepríjemniť život každému. Nech si akokoľvek dáva pozor...