O susedových slovách a odkaze Maťka a Kubka

Sused v ten večer u nás na návšteve rozprával, ako nezávidí „nám mladým“ stresový život. „Tvoja generácia, a takisto generácie mladšie od Teba žijú život, ktorý by som nechcel žiť. Ani za cenu vysokého platu. Stresy kvôli pôžičkám. Áno, viem, že bez nich človek, ak nezbíja, nemôžu prísť v rozumnom čase napríklad k streche nad hlavou. Stresy kvôli udržaniu si dobrej práce. Viem, že tie pôžičky treba splácať. Stresy z neustáleho tlaku byť úspešným. Viem, že z reklám, filmov nič iné nepočuť len to, že len a len úspech a uznanie sú zárukou šťastného a naplno prežitého života,“ pustil ako z múdrej knihy. Istým spôsobom uznávajúc, že človek ak chce prežiť, musí hľadať kompromisy. Ale ak ich nenájde a prevažuje práca, stres... „...no potom to vidno napríklad na nervovej sústave. Ak by som porovnal nervovú sústavu súčasného tridsiatnika a sedemdesiatnika, ktovie čia by bola zachovalejšia. Ľudia sa dnes stále musia hýbať, ukazovať energiu, aby pritiahli úspech. Aspoň si to tak myslia. A starec, ten sedí v parku, pozerá sa na ten zhon okolo a čuduje sa, kam sa tí ľudia vlastne ženú. Pretože šesťdesiat či sedemdesiat budú mať hneď. Obzrú sa za sebou. Čo uvidia? Dobre prežitý život je len ten, v ktorom človek zanechá brázdu po všetkých stránkach. Na to však väčšina z nás príde až príliš neskoro.“Spomenul som si pri jeho slovách nielen na podobne znejúce múdre otcove slová, ale aj na skvelý článok Juraja Jordána Dovalu z predposledného časopisu Týždeň, nazvaný Maťko a Kubko a stoická paradigma. Ten článok bol tiež na podobnú tému. Vyberám z neho časť...„Výťažok stoickej filozofie – vnútorný pokoj, pocit šťastia a naplnenia – sa po určitom historickom zabudnutí ako ideový program opäť derie do popredia. Dalo by sa povedať, že v dnešnej extrémne technokratickej dobe sa stáva absolútnou, i keď ťažko dosiahnuteľnou hodnotou. Stačí nahliadnuť do bánk, reštaurácií, na vlakové peróny a hneď je jasné, že ide o úzkoprofilový tovar. Ľudia kmitajú ako častice v atóme. Ešte aj keď môžu pokojne stáť, hýbu sa, hmýria a pokyvkávajú nohou, aby bolo ich vnútorné napätie nejakým spôsobom ventilované. Výraznejší pohyb má zabezpečiť viac príjmov, vyššiu životnú úroveň a kontinuálne aj viac šťastia. Relevantné výskumy však ukazujú, že naša hyperaktívna spoločnosť smeruje raketovo k opaku. Neustále oscilujúci jedinec je na najlepšej ceste ku kolapsu.“Táto doba iná nebude, je naivné si teda myslieť, že sa každý z nás môže obrazne povedané stať Maťkom a Kubkom a podriemkavať celé dni na kopci. Ale nájsť si aspoň chvíľku na vlastnú dušu, o to by sme sa mali snažiť. Pretože naozaj, niet sa kam náhliť.